Sedím si na lavičke a pozorujem mladé ženy, ako sa prechádzajú po ulici. Za podaktorými sa mužské pohľady len tak otáčajú. Za niektorými sa neotočí absolútne nikto. Zameriam sa na rôzne páry držiace sa za ruky. Sledujem ich detailne. Zamilovane na seba hľadia a sem-tam sa zastavia, aby sa pobozkali a verejne ukázali, že sa milujú. Často vidím, ako si chlap majetnícky pritiahne ženu k sebe a rukou jej šmátra pod svetríkom. A vraj chlapom nezáleží na veľkosti pŕs, pomyslím si v duchu a cudne odvraciam zrak červenajúc sa v tvári, akoby som to bola ja, čo som na ich mieste.

Pohľad mi padne ma moju plochú hruď. Kto by ma takú chcel? pomyslím si v duchu a pomaly sa postavím zo svojho miesta, kde som sedela len preto, že som si potrebovala odpočinúť. Odkedy som sa rozhodla každé ráno chodiť behávať, aby som zlepšila svoju kondičku, nastali pre moje nohy veľmi ťažké časy. A lavička, na ktorej som sedela je mnou obsadzovaná takmer každé ráno.

Zabalím sa do mikiny, ktorú som si vzala a na hlavu si nasadím kapucňu, aby som nevnímala pohľady ostatných pri mojich úvahách. Vie to dosť rozptyľovať.

Skloním hlavu a vykročím dopredu spoliehajúc sa na inštinkt, ktorý mi napovie, keď niekto bude kráčať oproti mne a bude mi hroziť zrážka.

 

Vdychujem svieži ranný vzduch a len veľmi pomaly kráčam hore schodmi ku dverám domu, v ktorom žijem už niekoľko rokov. Občas sa v ňom cítim opustená, ale práve vtedy si pozvem kamarátky a ohovárame spolu chlapov. Čím viac na nich nadávame, tým väčšiu zábavu máme. Usmejem sa pri množstve spomienok, ktoré mám na tieto akcie a z vrecka vytiahnem kľúče a chystám sa ich použiť, keď vtom ma ktosi chytí za ruku a jemne zaťahá. Prudko sa otočím, aby som sa pozrela, kto je to.

Pohľad mi padne do hlbokých zelených očí a to sa na pár dlhých sekúnd stane jediným objektom mojej mysle. Tie krásne oči. Vnáram sa do nich… Kde zmizli? Zarazím sa a niekoľkokrát zažmurkám. Uvedomím si, že hľadím do tváre neznámeho muža. Tmavé vlasy mu padajú do očí a na tvári sa mu zračí mierny úsmev.

“Prepáčte,” ospravedlním sa rýchlo potichu a sklopím pohľad. Pane bože, prečo ja vždy musím na ľudí takto civieť? karhám sama seba v duchu.

“To je v poriadku, nechcel som vás vyplašiť, ja len.. napadlo ma, že by bolo fajn spoznať niekoho zo susedstva. Viete, nedávno som sa sem prisťahoval a ešte to tu veľmi nepoznám… a vás vidím každé ráno z okna svojho domu a tak som si povedal, že dnes sa vám prihovorím..”

“A-ha..” len pomaly mi dochádzajú jeho slová. Vlastne som ho tu skutočne ešte nevidela a pravdou je, že Nemcoví predávali dom, ale netušila som, že ho už predali. Zase tak veľmi som sa o dianie na našej ulici nezaujímala.

“Som Martin Alexej a som váš nový sused, ktorý býva hneď oproti vám..” hovorí a tvári sa pritom dosť roztržito. A myslím, že sme dva, čo sa takto tvária. Akurát ja sa tak tvárim takmer vždy, keď sa mi prihovorí niekto nový.

“Teší ma, Martin, nazdávam sa, že máme veľmi podobné mená, ja som Martina, Martina Hoffmanová,” vystriem k nemu ruku a mierne sa pousmejem, aspoň sa pokúsim. Zjavne vycíti moju neistotu, stisne jemne moju ruku a usmeje sa.

“Teší ma, Martina, v ženskom rode to znie krajšie,” podotkne a pritiahne si svoju ruku zase k telu. Neubránim sa úškrnu. Moje meno mi naozaj neznie krásne, celý život ho počúvam a tak mi už príde také opočúvané. Ale on ho počuje asi prvýkrát, tak je to celkom pochopiteľné.

“Ďakujem,” zasmejem sa potichu, “mne moje meno nepríde veľmi pekné, ale je milé, že vám sa páči.”

“A smiem sa vás na niečo spýtať?”

“Nevykajte mi, prosím, hovorte mi Maťa alebo proste hej ty… a samozrejme, pýtajte sa, posnažím sa odpovedať..”

“V tom prípade, Maťo..” pousmeje sa, “smiem vá.. ťa niekam pozvať? Síce to tu ešte nepoznám, ale miesto môžeš vybrať aj ty.”

“A čo by si povedal na spoznávanie mesta? Veľmi rada by som ti poukazovala niektoré zaujímavé miesta a pomohla ti trochu sa tu zorientovať,” navrhnem.

“To znie lepšie,” prikývne, “kedy?”

“Ja neviem, čo tak dnes večer? Môže byť?”

“Dohodnuté,” kývne.

 

Dovnútra sa dostávam až po nejakom čase. Maťo sa zdá byť v skutku zaujímavým človekom. Vrátane toho, že sa mi prihovoril sám. Nestáva sa mi to často.