“Takže študenti, zopakujte mi, kto mi zopakuje, čo sme sa práve naučili?” začula som otázku pána profesora stojaceho pred tabuľou, pochodujúceho z miesta na miesto pohľadom prechádzajúc po žiakoch sediacich v triede. Ruka mi automaticky vyletí hore, pretože správnu odpoveď poznám veľmi dobre.

“Áno, Ellie?” kývne na mňa a zatvári sa pritom ako umučenie božie. Nie je to prvýkrát, čo sa takto hlásim, že niečo viem. U mňa je to absolútne na dennom poriadku, že som v škole aktívna. Považujem to za svoju študentskú povinnosť odpovedať na otázky, ktoré sa ma pýtajú. A ešte k tomu správne. Uškrniem sa nad tým jeho výrazom.

“Naučili sme, že väčšinu povrchu našej zeme tvorí voda a že bez vody by sme prežili ako stroskotanci len pár dní, na rozdiel od toho človek bez jedla vydrží omnoho dlhšie ako bez vody. Z toho sa dá usúdiť, že voda je omnoho dôležitejším živlom pre človeka, ako potrava, ktorú nevyhnutne nepotrebuje mať každý deň, je to len prostý luxus..”

“Dobre, dobre, stopni, myslím, že nepotrebujeme doslovný výklad o tom, čo som tu celú hodinu vykladal, Ellie,” zasmeje sa potichu a mierne prikývne. “Ellie nám tu spravila výťah z celej dnešnej hodiny. A na vašu domácu úlohu budete mať spriateliť sa s vodou a priniesť mi projekt o tom, ako sa vám to podarilo. Myslím, že Ellie sa to bude obzvlášť páčiť, však?” Jeho pohľad náhle zmäkne, keď sa na mňa pozrie a ja s úsmevom prikývnem. Odjakživa som mala rada vodu a rada som sa prechádzala pozdĺž brehu jazera a premýšľala o nemožnom. Raz, keď som sa takto prechádzala som stretla pána profesora Malečka a dali sme sa do reči. A tento profesor má pre mňa neuveriteľné pochopenie. Rozprávali sme sa o tom, ako sa dá s vodou rozprávať a ako jej porozumieť. Pretože, a hovorte si čo chcete, voda nám každodenne, každú jednu chvíľku čosi našepkáva. Ten tichý žblnkot, vlny narážajúce na bralá a ostré útesy jaskýň a rôznych výčnelkov vyjadrujú jej rozpoloženie. Za tých pár rokov, čo som trávila v prítomnosti vody, som sa o nej veľa dozvedela. Vždy viem o každom jej problémy. Maleček veľmi dobre vedel, akú domácu úlohu zadať, aby ma potešil.

Z triedy vychádzam, ako vždy, posledná a čakám na pána profesora, ktorý teraz stojí pri katedre a kontroluje si svoje veci. Rýchlo zošuchnem zošity do svojho batohu a zapnem ho, jedno ramienko si prehodím cez rameno a voľnou rukou, v ktorej nič nezvieram, vyložím stoličku. Zamierim si to ku katedre, kde ešte stále postáva profesor Maleček. “Pôjdete so mnou?” spýtam sa ho, keď som si istá, že ma určite počuje.

“Čo keby si si dnes skúsila sadnúť a začarovať si s vodou sama?” pozrie sa na mňa ľútostivo.

“Viete, že odkedy som si zvykla na vašu prítomnosť, nerada chodím k vode sama. Okrem toho, nedôveruje samotárom je skôr rada, keď sme tam dvaja, vtedy sa cíti príjemnejšie, pretože z nás cíti súhru a porozumenie..”

“A myslíš, že je to skutočne tak?” zasmeje sa potichu. “Občas ti totiž nerozumiem, Ellie, dnes pôjdeš sama, je to tvoja domáca úloha a myslím, že ona to pochopí a ukáže sa ti v plnej kráse a oddá sa ti, si veľmi dobrá čarodejnica a musím povedať, že takú dobrú žiačku som v triede nemal ani nepamätám, zvládneš to. Voda nie je nebezpečná a teba pozná viac než dobre. Vysvetli jej, že tvoj profesor nemohol prísť.”

“Ale ona to nepochopí… a čo máte vlastne na práci?” spýtam sa ho rýchlo, aby som trochu zmenila tému.

“Musím opraviť nejaké písomky ešte a k vode sa dostanem asi až neskôr, ale ak tam budeš a budeš pracovať, veľmi rád ti pomôžem,” usmeje sa na mňa a ja prikývnem.

“Ďakujem, budem len rada, ale viete, že by ste nemali, mala by to byť moja práca,” upozorním ho a sledujem, ako sa mu mení výraz na tvári a potom sa rozosmeje.

“Tak ti teda nepomôžem,” povie a spoločne vychádzame z triedy.

“Ak by ste potrebovali niekedy pomoc s nejakými papiermi, veľmi rada vám zase pomôžem..” rozlúčim sa s ním a mierim si to von zo školy. Vychádzam zadným vchodom, pretože tým to mám najbližšie k mólu, na ktorom sedávam, keď sa rozprávam s vodou a zverujem sa jej.

 

Usadím sa na kraj dreveného móla, ktoré vyzerá akoby sa každú chvíľu malo rozpadnúť. Zahľadím sa na pokojnú vodnú hladinu a mierne sa usmejem. Spomeniem si na ten deň, keď som sem zavítala prvýkrát. Bol vtedy veľmi krásny západ slnka a ja som ho chcela sledovať z nejakého dobrého miesta. V ten deň sa mi prvýkrát zazdalo, že voda prehovorila. Počula som tichý šepot vody. Hovorila moje meno… odkiaľ ho vedela, to neviem. Skúšala som sa jej na to spýtať, ale zakaždým zostala ticho. Zjavne si toto svoje tajomstvo chce nechať navždy pre seba.

 

“Ahoj,” pozdravím ju a zložím si batoh vedľa seba a vyberiem z neho zápisník s perom, aby som si mohla zapisovať svoje poznatky. “Dnes som tu sama, moja, Maleček nemohol prísť, pretože má nejakú prácu…” zmĺknem a načúvam. Aha, ona spala, pomyslím si, keď vidím, ako sa voda sčerila a začali sa tvoriť trochu väčšie vlny. Začujem tichý šepot. Znie to, akoby niekto stál kúsok odo mňa a šepkal mi do ucha. Jednotlivé samohlásky zaťahuje zvláštnym tónom. Spočiatku som tomuto šepotu veľmi nerozumela, no postupne som si na to zvykla a teraz sa s ňou dorozumievam jedna radosť.

“Ahooj, Eelliee,” počujem jej tichý pozdrav a usmejem sa, “takže práca?” pýta sa.

“Práca a ja som tu dnes tiež pracovne, vieš, potrebujem od teba maličkosť…. dovolíš mi, aby som si tebou začarovala? S tvojim povolením mi to všetko pôjde lepšie. Neboj sa nebolí to, ani nič, len potrebujem kúsok tvojej bytosti na to, aby som spravila jeden projekt…” Zostanem zase ticho a načúvam. Chvíľu je ticho. Asi premýšľa, uvažujem v duchu. V tom zazriem, ako sa dvíha vodná hladina. Nie to sa nedvíha hladina, do vzduchu sa dvíhajú niekoľké prúdy vody. Sledujem, ako sa vo vzduchu prepletajú a zlučujú sa. Voda ma pochopila, vie, že mám na mysli tento jej tanec.

Jednotlivé pramene vody bláznivo lietajú vo vzduchu ako jeden nádherný celok. Vytvorí sa z toho ruka a zamieri ku mne. Keď som to videla prvýkrát, zľakla som sa. Teraz som pokojná, viem, že sa mi nič nestane.

 

Ruka z vody zastaví tesne pri mne a ja sa postavím. Začnem sa vyzliekať do plaviek, ktoré mám preventívne vždy na sebe a vyleziem na ruku. Voda je vlažná, zjavne ju ohriala, aby mi ani takto večer nebola zima. Potichu sa zasmejem a usadím sa uprostred. Nechám sa dvíhať hore a dole, je to skutočne príjemné, je to niečo lepšie ako vírivka. Páči sa mi takéto “čarovanie” s vodou, vždy si to užívam. Voda je skutočne živý živel. Denno-denne si to dokazujem. Voda je skutočne živý živel. Denno-denne si to dokazujem.

Reklamy