Malý šroubik a iné trable :)

Ahojte hviezdičky!

 

Že som sa už dlho neozvala? To je možno pravda, aj ja si to myslím. Či na to mám dôvod? Samozrejme, vždy sa nejaký nájde. A tomu verte, že tentoraz to nebudú len hocijaké výhovorky, mám dlhú story, ktorá asi nemá celkom konca, ale žiaľ, je pravdivá.  Neľakajte sa po mojej poslednej vete, som naozaj v poriadku, žiadne auto ma znova neprešlo, len som prešla asi menšou zmenou, ktorá sa možno nie všetkým v mojom okolí môže páčiť. Nehovorím, že je to niečo horibilné a drastické, ale proste menšia zmena to určite bola. 🙂 Čítať ďalej

Reklamy

Dospelí neplačú – 7. kapitola

Jeden schod, dva schody, tri schody… vyvrátim oči do nebies a potichu si vydýchnem. Dodnes som celkom nepochopila svoju záľubu v počítaní schodov pri výstupe po školskom schodisku do triedy. Vedela som presne, že je to dva krát dvadsať už od svojho druhého týždňa stráveného v tejto hroznej budove študentmi prezývanej väzením či budovou zabíjajúcou životný čas a slobodu. Pre mňa osobne to vždy bola len Obchodná akadémia, ktorú som mala niekedy rada nadovšetko a inokedy zase menej. Dosť záležalo aj od toho, či som sa do rána zobudila dobre alebo zle… Čítať ďalej

Pohreb

Slnko pomaly zapadalo. Príroda bola zafarbená do oranžova a pofukoval jemný vietor.

Hinata kráčala po uličke, smutne hľadiac do zeme. Premýšľala, čo by sa stalo keby sa rozhodla utiecť. Asi nič. Možno by si to nikto nevšimol, že chýba práve ona. A zase na druhej strane, šanca, že si to nevšimnú, je veľmi malá. Nikdy nechcela povedať, že na ten pohreb pôjde, ale prítomnosť jej otca ju donútila povedať áno. Čítať ďalej

Skrátka dobrý deň

Aj napriek zastretým roletám na okne sa slnko dobíja svojimi lúčmi do mojej izby. Rukou si prikryjem oči. Nie, ešte sa mi nechce vstávať, zafňukám v duchu, ale je to na nič. Ak som už raz hore, potom nezaspím, ani keby ma kameňom ovalil. Miesto toho sa vždy len tak prevaľujem v posteli a neviem si nájsť vhodné miesto. Dnes sa cítim akási napätá. To nie je dobré znamenie, niečo sa určite prihodí. Dúfam, že nič zlé, to by ma už asi po tom všetkom, čo sa stalo posledné mesiace skutočne zničilo. Začujem šuchot v kuchyni a čiesi kroky. Započúvam sa, aby som zistila komu patria. Netrvá mi dlho, kým zistím, že patria mame chystajúcej sa do práce. Čochvíľa počujem šuchot aj v kúpeľni nachádzajúcej sa hneď vedľa mojej súčasnej izby. Čítať ďalej

Neznámy

Sedím si na lavičke a pozorujem mladé ženy, ako sa prechádzajú po ulici. Za podaktorými sa mužské pohľady len tak otáčajú. Za niektorými sa neotočí absolútne nikto. Zameriam sa na rôzne páry držiace sa za ruky. Sledujem ich detailne. Zamilovane na seba hľadia a sem-tam sa zastavia, aby sa pobozkali a verejne ukázali, že sa milujú. Často vidím, ako si chlap majetnícky pritiahne ženu k sebe a rukou jej šmátra pod svetríkom. A vraj chlapom nezáleží na veľkosti pŕs, pomyslím si v duchu a cudne odvraciam zrak červenajúc sa v tvári, akoby som to bola ja, čo som na ich mieste. Čítať ďalej

Živý živel voda

“Takže študenti, zopakujte mi, kto mi zopakuje, čo sme sa práve naučili?” začula som otázku pána profesora stojaceho pred tabuľou, pochodujúceho z miesta na miesto pohľadom prechádzajúc po žiakoch sediacich v triede. Ruka mi automaticky vyletí hore, pretože správnu odpoveď poznám veľmi dobre.

“Áno, Ellie?” kývne na mňa a zatvári sa pritom ako umučenie božie. Nie je to prvýkrát, čo sa takto hlásim, že niečo viem. U mňa je to absolútne na dennom poriadku, že som v škole aktívna. Považujem to za svoju študentskú povinnosť odpovedať na otázky, ktoré sa ma pýtajú. A ešte k tomu správne. Uškrniem sa nad tým jeho výrazom. Čítať ďalej

Stretli sme sa

Hľadím v šoku na posledný odstavec knižky Mariotovi dediči a vnímam už len ten zúfalý pocit a túžbu vrátiť sa späť na začiatok knihy a zabudnúť na to zúfalo sa to končí a tiež prestať plakať. Prečo? Prečo sa táto kniha musí končiť práve takto? Pýtam sa sama seba pobúrene v duchu a snažím sa preniesť sa cez fakt, že Mija zomrela. Čítať ďalej

Búrka

Ako sa hovorí: “Každá búrka raz prehrmí.” Už sa mi zdalo, že táto nie. Ticho pred touto búrkou trvalo pridlho a bola to skutočne len otázka času, kedy to všetko vyhrmí.

Nehovorím teraz o skutočnej búrke, aj keď počasie sa veľmi rado pridalo k mojej pochmúrnej nálade, ktorá ma sužovala, čo mi mnoho nepridalo. Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 9. kapitola

CHESTER

 

Hľadím von oknom skrze žalúzie a uvažujem, čo by som tak mohol podniknúť dnešný večer. Pozorne sledujem decká behajúce s papierovými taštičkami od domu k domu, ako vyzváňajú a spievajú rôzne koledy. Občas uvažujem, ako tento zvyk vznikol a prečo vlastne vznikol. A aké boli jeho počiatky? Koho napadlo smerovať to na deti a na koledy? Bolo to tak vždy alebo to vznikalo postupne?

Zatrasiem prudko hlavou. Čo sa mi to melie hlavou? Už mi šibe. Potichu vydýchnem. Talinda odišla so svojimi kamarátkami na dovolenku. Lúčila sa so slovami, že jej budem chýbať, ale osobne som toho názoru, že hneď ako sa za ňou zavreli dvere, zabudla na to, že doma má nejakého chlapa, ktorý by prijal jej lásku. Hlavne teraz… všetci sú preč. Mike sa už nejaký čas neozval. Joe šiel do Japonska. Brad, Dave a Rob sa dohodli, že budú mať príjemný večer kdesi mimo L.A. Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 8. kapitola

MIKE

 

Poznáte ten sužujúci pocit? Ten pocit, keď cítite, že všetko, čo robíte sa vám kĺže pomedzi prsty a nedarí sa vám vyprodukovať dostatočné úsilie, aby ste na tom boli lepšie?

Ak vaša odpoveď znie áno, tak potom viete, ako som sa za posledné týždne cítil. Boli to skutočne hrozné týždne. Ani netuším, ako som ich mohol prežiť a dostať sa až sem. Sem, k vysvetleniu toho všetkého. Všetkého, čo spôsobilo moje problémy.

“Takže moja sestra by bola veľmi rada, ak by ste prišli obaja,” hľadím znova na muža, s ktorým som sa zoznámil pred pár týždňami v jej dome. Jej brat. Rozcuchané blond vlasy s prímesou bledohnedej mu lietajú na všetky rôzne strany, no predsa z neho nejde chaotický pocit. Jeho pohľad aj úsmev ma akýmsi spôsobom upokojuje. Je to zvláštne, ale v jeho prítomnosti viem, že môžem povedať čokoľvek a nezneužije to proti mne. Čítať ďalej