Zvuk zvončeka dolieha do mojich uší naozaj len okrajovo. Vnímam, ako sa väčšia časť triedy zdvíha zo svojich miest, aby sa tak rozlúčili s pani profesorkou, ktorá razom stíchne a pochopí, že od toho momentu je v triede jej prítomnosť neželaná. Vstávam s nimi. Pripájam sa k davu žiakov v triede.

Profesorka odkráča z triedy von a ja sa vyberiem zo svojho miesta k oknu. Postavím sa presne k tomu, čo je v rohu našej triedy. Je tam odhrnutý záves. Za ten sa môžem kedykoľvek schovať pred zrakmi ostatných. Zaujímavé je, že si za ten dlhý čas nikto nevšimol, že to robievam. Alebo možno aj áno, ale nedal mi to nijako najavo.

Vyleziem si na okennú parapetu a zatiahnem sa na kúsku závesom. Na hlavu si založím kapucňu a opriem sa pohodlne o plastový rám okna. Ruky zopnem ako pri modlitbe a zložím si ich trocha nižšie pod brucho. Hodnú chvíľu sledujem svoje ruky, ako spočívajú na tom mieste a predstavujem si všetko to, čo sa v tom momente odohráva v mojom vnútri. Snažím sa predstaviť si plod, ktorý sa vyvíja v mojom vnútri.. to, ako rastie, ako sa postupne zväčšuje. Zazdá sa mi, že od poslednej kontroly u doktorky som sa začala zaokrúhľovať. Možno je to však len zdanie. Je vôbec možné, aby sa dievčati už po mesiaci rysovalo bruško? Nie je to hlúpe? Čo ja vlastne viem o tehotenstve? Som vôbec pripravená prijať plod, ktorý vo mne rastie?

Je už neskoro na to, aby som si kládla tieto otázky. Je už príliš neskoro, aby som vrátila čas späť, vyhla sa tmavej uličke.. nič z toho sa nemuselo stať, keby som si zvolila inú voľbu. Ale o tom zjavne život je.. človek skrátka občas musí zakopnúť, aby si uvedomil svoje chyby. Ja ale nechcem, aby moje dieťatko pociťovalo nedostatok lásky. Nechcem, aby cítilo, že nie je plodom lásky. Mám ho rada už teraz. Chcem ho, ale pocit, že to nezvládnem je skrátka prisilný. Viem, že mám pri sebe rodičov pripravených kedykoľvek mi pomôcť dobrou radou, ale takto som si to nikdy nepredstavovala. Všetko, čo sa deje v mojom živote sa zakladá na jednom veľkom „ale“. Nedokážem si pomôcť, je to proste tak. Mám tendenciu všade túto spojku vkladať bez toho, aby som si to uvedomovala. Je to však správne? Mala by som vo všetkom hľadať „ale“ alebo by bolo lepšie, aby som to nechala plynúť tak ako to príde?

V tomto momente nepoznám odpoveď na žiadnu z mojich úvah a príde mi zbytočné pátrať po odpovediach na otázky, ktoré ma zožierajú hlboko v mojom vnútri. Prvoradá je myšlienka na dieťatko. Pravdepodobne by som sa mala pripravovať…

 

„Tereza…?“ váhavý hlas ma vtiahne späť do reality. Všetko súkromie, ktoré mi poskytoval zatiahnutý záves je razom preč rovnako ako aj ilúzia samoty v tejto veľkej spoločnosti. Chvíľu dezorientovane pátram po tom, kde sa nachádzam, kto som a čo robím na takom mieste. Musím začať pekne po poriadku. Od maličkostí k veľkým veciam. V sekunde si takto dokážem zmapovať situáciu. Ako by som však mala zareagovať? Toto nikdy nebola moja silná stránka. Nutkanie poslať ho preč je prisilné, nechcem byť však nezdvorilá. Možno by som sa mala pokúsiť nadviazať nejakú rozumnú konverzáciu.

„Všimol si si..“ zašepkám a stočím pohľad von oknom. Sledujem ulicu za školskými oknami a na krátky moment mám pocit slobody a nezávislosti. Akoby sa ma netýkalo nič, čo sa práve odohráva vo vnútri budovy, v ktorej sa nachádzam. Keď sa naňho znova pozriem, všimnem si záblesk neistoty v jeho očiach a následne strach… počkať.. strach? Prečo by som mala v jeho očiach vidieť strach? O čo sa bojí? Mám chuť nechápavo zavrtieť hlavou, ale zabránim si v tom skôr, než to skutočne vykonám.

„Vieš…“ začne neisto, „..vlastne som si ani nevšimol… Anna mi povedala, že toto je tvoje obľúbené miesto na premýšľanie..“ Zdá sa mi to alebo slová volí zámerne tak, aby ma nepobúril?! To si predo mnou naozaj teraz bude dávať pozor na jazyk? Asi by som sa mala tešiť z toho, že sa so mnou po tom všetkom, čo sa prihodilo ešte stále rozpráva a ja miesto toho uvažujem nad takými somarinami, ako je to, že prečo si predo mnou dáva pozor na to, čo mi povie. No nie sú to absolútne zbytočnosti?

Naraz prekvapím samu seba, keď vyprsknem, napriek všetkým svojim zábranám v spoločnosti, do smiechu. Prečo mi je zrazu všetko také smiešne? Slová, ktoré si zvolil.. ako ich vyslovil, celá táto situácia. A tak sa proste smejem… až kým si neuvedomím, že on ešte stále stojí na svojom pôvodnom mieste, sleduje ma prenikavým pohľadom a čaká, kým sa uráčim upokojiť. Podarí sa mi to až o pár minút, ale aj to je celkom slušný výsledok.

„Prepáč, ale myslím si, že Anna ti to povedala úplne inak.. a neboj sa, jej slová mi neublížia.. rovnako ako nikomu z tejto triedy. Nie sme tu nikto včerajší, aby sme si od nej nechávali ubližovať..“

„V skutočnosti povedala: ´Ak hľadáš triedneho snílka, pravdepodobne bude vo svojej búde za závesom pri okne..´“ poctivo sa pokúsi napodobniť Annin hlas, pričom si stenčí ten svoj a ja si pre istotu hryziem do zápästia, aby som sa nerozosmiala, aj keď ma to k tomu ťahá. Tak toto sa už Aničke podobá predsa len trochu viac.

„A prečo si ma vlastne hľadal?“ zmením rýchlo tému a ruku mokrú od mojich slín si rýchlo utieram do mikiny. Ja som ale blbá. Znova sledujem boj, ktorý sa odohráva v jeho očiach. Nerozumiem tomu, ako to, že vidím všetko to, čo sa v ňom odohráva. Sledujem jeho váhanie.. jemne pootvorí ústa a vyzerá to, akoby sa už-už chystal čosi povedať, no v rýchlosti zmení svoje plány a ústa znova zavrie. Ruky zovrie v päsť až mu obelejú hánky. Je nervózny a nevie, čo mi má povedať. Vidím, že s mojou otázkou veľmi nepočítal a prečo sa pokúsim zahnať svoju zvedavosť, ktorá sa prebíja na povrch: „Vlastne, ja to ani veľmi nechcem vedieť, som rada, že sa so mnou znova rozprávať.“ Pokúsim sa o jemný úsmev a zošuchnem sa dole z parapety. „Musím sa pripraviť na hodinu, ospravedlň ma..“ vymotám sa spoza závesu a vykročím k našej spoločnej lavici… vlastne oprava, chcela by som k nej vykročiť, ale jeho ruka ma prudko zachytí za zápästie. To gesto…

 

V hlave sa mi znova prehrávajú všetky momenty z toho dňa.. vlastne to už nebol deň, skôr neskorý večer toho dátumu, ktorý niesol celý deň. Utekala som domov z doučovania. Mama ani otec netušili, že som na nejakom vôbec bola a preto som mala tak naponáhlo. Dosť dobre som vedela o tom, že ak pôjdem cez tú tmavú uličku v noci, že sa môže prihodiť čokoľvek. Moja hlava však akoby uvažovala úplne naopak.. neracionálne… konala som vtedy neracionálne.. strach ma mal prinútiť vyhnúť sa jej a zostať na svetlej strane ulice, ale ja som zašla do tej tmavej. Prineskoro som si všimla osobu kráčajúcu za mnou a vo chvíli, keď som sa rozbehla bol už neznámy dosť blízko na to, aby ma prudko chytil za zápästie..

 

 

„Nie!“ s hlasným výkrikom sa vytrhnem a v tom momente sa rúcam ako domček z karát. Dopadám na kolená. Tvár si zakrývam rukami a snažím sa vyhnať z hlavy svoje spomienky. Snažím sa na to všetko zabudnúť. Prečo teraz! Kričím na seba.. Nemohla si počkať a nechať si to na doma? Čo si o tebe kto pomyslí? Hlas výčitiek sa na pár dlhších sekúnd odmlčí a dopraje príležitosť slabému hlásku nádeje, ktorý sa vo mne prebudí a našepkáva odpoveď: Je mi jedno, kde sa nachádzam.. dostanem zo seba svoju bolesť tu a teraz!

A tak nechávam slzám voľnú cestu, ktorú si razia po lícach k hranám tváre až na špičku brady, odkiaľ dopadajú na podlahu. Na podlahe totiž kľačím v celom svojom zúfalstve. Znova nevnímam hlasy okolo seba. Som len ja a moje myšlienky. Nič viac a nič menej.

 

Prudkým trhnutím sa preberiem z temnoty. V pár sekundách si uvedomím, že ležím na čomsi omnoho tvrdšom, než je posteľ v mojej izbe. Takže nie som doma, skonštatujem celkom zbytočne. Skusmo hýbem prstami na rukách a nohách, aby som zistila, či je inak všetko v poriadku. Keď mám istotu, že moje končatiny sú v poriadku a nič ma nebolí, začnem prehmatávať objekt, na ktorom ležím. Jemný kožený povrch.. okraje hranaté…

„Už si hore…“ začujem hlas. V momente, ako ma osloví, všetky skrutky v mojej malej hlavičke sa rozbehnú naplno. Čo sa mi to vlastne stalo? Prečo tu som? Pýtam sa sama seba. „Ako sa cítiš?“ pýta sa ma. Musím sa zhlboka nadýchnuť, aby som dokázala normálne myslieť. Ako sa vlastne cítim? Položím si v duchu znova otázku a snažím sa odpovedať si na ňu.

„Mhm..“ derie sa mi z úst, „dobre.“ Zamrmlem potichu a začnem sa naťahovať na svojom mieste. Telo mám akosi celé stuhnuté a chrbát ma bolí, čo pripisujem objektu, na ktorom som uložená. „Kde to som?“ spýtam sa šeptom. Zacítim jeho dotyk na svojom zápästí. Jeho prsty s také teplé, uvedomím si. Asi som sa už načisto zbláznila, pomyslím si.

„Zbehnem po profesora, nikam nechoď..“ postaví sa vo svojej plnej výške, chvíľu na mňa tak hľadí, nakoniec sa však prudko zvrtne a bez akýchkoľvek ďalších slov odkráča preč.

„Jasné, akoby som niekam mohla odísť..“ vzdychnem a opatrne sa posadím na svojom mieste. Rozhliadnem sa okolo seba a konečne pochopím, kde sa nachádzam. Ale koľko je hodín? Ako dlho som už tu? A, znova, čo sa stalo?

Zanedlho počujem akési tlmené hlasy sprevádzané krokmi ozývajúcimi sa telocvičňou. Áno, ležím v školskej telocvični na koženej žinenke.

„Bež domov, ja sa o ňu už postarám, odveziem ju k nej domov,“ počujem jeden hlas. Niekoľko chvíľ mi trvá, než ho priradím k profesorovi telocviku.

„Hovorím ti, že bude lepšie, ak to spravím ja, sme spolužiaci,“ zase Marek.

„Ale ja som dospelý, nezverím ti ju v takom stave do zodpovednosti..“ sykne.

„Fajn, ja mám lepší nápad… čo takto to nechať na ňu?“ zdá sa, že stratil argumenty. Predkloním sa trocha dopredu a nahliadnem do telocvične. Nemôžem ich však vidieť a tak sa opatrne začnem stavať na nohy. Je to fajn pocit. Rozhýbem ich trocha a vyberiem sa von.

„Neviem, či po tom, čo si spravil mám s tebou ešte vôbec niečo riešiť… hodinu aj niečo trvalo, než sa spamätala..“

„Ale ja som nič nespravil!“ to už skríkne, až mnou trhne od ľaku. Srdce sa mi rozbúši a váhavo vkročím do telocvične. Konečne ich zahliadnem. Čelom ku mne je otočený Marek, no zatiaľ si ma nevšimne.

„Nebudeš na mňa kričať, Marek..“ sledujem, ako profesorovi, ktorého som vždy považovala za usmievavého a vyrovnaného, dochádza trpezlivosť.

„Čo.. povieš mame? Jej je to aj tak ukradnuté, odjakživa jej na tom nezáležalo..“ jeho slová by neboli také divné, nebyť toho tónu, ktorý použil. Cítim, že tu čosi nie je v poriadku ešte skôr, než profesor vysloví: „Synáčik zlatý, ale ja nie som tvoja matka!“ Zabehnú mi vlastné sliny a rozkašlem sa, až mi vyhŕknu do očí štipľavé slzy. A je po utajení. Pohľady, ktorými na mňa hľadia, cítim skôr, než sa upokojím a vystriem.

„Je všetko v poriadku?“ telocvikár ku mne prikročí a ja len rýchlo prikyvujem neschopná vyprodukovať akúkoľvek normálne znejúcu odpoveď. Prstami ma jemne chytí pod bradou a nadvihne mi ju tak, aby sa mi zahľadel do očí.

„Kým je ružová, je to v poriadku, odveziem ju domov,“ prehovorí Marek znova. Profesor Pavelec sa naňho prudko otočí a prebodne ho pohľadom. Mám pocit, že keby mohol, zniesol by ho zo zemského povrchu.

„To je v poriadku, pôjdem vlakom…“ vyhŕknem v snahe nájsť komfrontáciu.

„V žiadnom prípade!“ skríknu obaja v takmer rovnakom momente.

„Ale ja vám nechcem robiť starosti, tých som narobila už viac než dosť..“

„Tereza, prosím ťa..“ ozve sa spolusediaci a ja sa naňho otočím. Jemne nadvihnem obočie a bojujem s nutkaním napodobniť ho.

„Nech sa páči, o čo ma prosíš?“ neodpustím si načo sa na mňa zamračí.

„Považujem to za jasný súhlas..“ pozrie sa v krátkosti na profesora a otočí sa. Vojde do kabinetu a keď vyjde, na chrbte má prehodený môj batoh.

„Hej! To nie je fér, ja som nesúhlasila s tým, že ma vezmeš domov!“ zamrmlem pobúrene.

„Jeden z nás musí..“ žmurkne na mňa.

„Nikam nejdem..“ zatnem sa. Profesor sa zľahka zasmeje, Marek ku mne priskočí a ja, na oplátku, cúvnem vzad. Nestačí to však na to, aby som sa vyhla jeho ruke načahujúcej sa po tej mojej. Zachytí ma a pritiahne k sebe. Srdce sa mi znova rozbúši a cítim sa neisto.

„Poď…“ ťahá ma von.

„Marek.. kľúče!“ sledujem, ako sa otáča a zachytáva letiaci zväzok kľúčov. Skôr, než znova vykročíme, hlavou sa mi preženie myšlienka: Od čoho všetkého sú tie kľúče? Nechávam sa ťahať Marekom von a už sa nepokúšam brániť. Cítim jeho zovretie na mojom zápästí a v šoku na to hľadím.

 

5. kapitola                                                      7. kapitola