Ďalej si už veľmi nespomínam na to, o čom sme sa rozprávali. Proste som len odpovedala a prikyvovala na jej pripomienky a otázky, ktorými ma zahŕňala. Bolo ich neuveriteľne veľa a ja som niektoré ani poriadne nestihla zaevidovať a odpovedať na ne skôr, než vyslovila ďalšiu pripravenú várku. Snažila som sa odpovedať presne a detailne, aby pochopila, čo sa skutočne stalo a čo je dôvodom môjho stavu. Každým jedným slovom, ktoré zo mňa vyšlo som sa cítila uvoľnenejšie a byť viac v pohode. Jana bola prvá mne blízka osoba, s ktorou som sa o tom mohla porozprávať mimo rodičov a brata (ten to ešte stále celkom nechápe).

„Myslím, že som práve prišla na to, prečo k tebe posadila triedna Mareka,“ na tvári sa jej zjavil tajomný výraz a vo mne sa prekvapivo prebrala zvedavosť. Spýtavým pohľadom som ju bez akýchkoľvek ďalších slov v tichosti vyzývala k pokračovaniu jej myšlienky. Myslím totiž, že ja som už hovorila viac, než dosť. „Ak je to tak, ako hovoríš a triedna vie o tom, čo sa ti stalo, pretože učiteľský  zbor, to je jeden veľkú školský bulvár, potom ho k tebe posadila práve preto, aby si prišla na trocha iné myšlienky, to je asi jasné, nemyslíš?“

Hodnú chvíľu som musela tieto jej slová spracovávať, kým som bola schopná odpovede. To snáď nemyslí vážne, toto! Kričalo celé moje vnútro, aj keď (predpokladám) navonok som vyzerala absolútne pokojne. Zhlboka som sa nadýchla a dostala zo seba jediné: „Vylúčené!“

Moja parťáčka nemusela dlho spracovávať moju odpoveď, kým sa rozhodla vybuchnúť do hlasného smiechu, ktorý znova raz pohoršil niektorých cestujúcich. Vrhala som po nich ospravedlňujúce pohľady, no zjavne si ich vysvetlili celkom inak, než boli myslené a prebodávali nielen mňa, ale aj Janu zadúšajúcu sa smiechom.

„Jani, upokoj sa, všetci po nás pozerajú..“ sykla som jej smerom.

„No-a?“ znela jej odpoveď a pokračovala v začatom, kým sa jej nepodarilo trocha sa upokojiť. „Keby si sa tak videla….“ povedala napokon a pohľad jej padol na krajinku míňajúcu sa za oknami vlaku podobne ako mne.

„Myslím, že za chvíľu budem vystupovať,“ zareagujem mimo začatú tému, pretože nemám chuť riešiť to, ako som sa tvárila v momente, keď som reagovala na jej hlúpu poznámku. Ja nepotrebujem prísť na iné myšlienky. Ak je to pravda, budem sa s triednou musieť porozprávať. Chcem znova sedieť sama! Nehovoriac o tom, že Marek odpisuje.

„Vystupuješ na Novom, však? Aj ja,“ na tvári sa jej zjaví jemný úsmev. „a dokonca ti môžem prezradiť aj to, že mám s tebou veľmi veľkú časť cesty spoločnú, pôjdem okolo tvojej školičky, takže sa môžeme ešte veľmi dlho rozprávať..“

„Kam teraz chodíš, keď ťa vyr….. si odišla od nás?“ uprostred vety sa zarazím a musím sa opraviť. Slovo „vyrazili“ mi nepríde vhodné do tejto konverzácie. Príde mi príliš kruté a preto použijem trocha inú formuláciu, než som mala pôvodne v pláne.

„Chcela si povedať vyrazili.. to je v pohode, bolo to tak,“ zasmeje sa. „Teraz chodím na brigádu, aby som si trocha zarobila a popri tom sa zdokonaľujem v nemeckom a španielskom jazyku, aby som od začiatku budúceho školského mohla nastúpiť na bilingválne gymnázium, keď mi to totiž nevyšlo na obchodnej, tak mi to vyjde na gymnáziu.“ Na tvári sa jej zjaví spokojný výraz a mne odľahne. Celý čas, čo sme sa nevídali som na ňu myslievala s malou dušičkou. Bála som sa, že sa po tom všetkom celkom opustí a prihlášku si podá na nejakú podradnú školu, kde by vôbec nezapadla do kolektívu. Ona bola vždy veľmi šikovná a učiť sa vedela, aj keď sa jej občas proste nechcelo a nachytala zbytočne zlé známky – presne ako ja.

„Tak to ti držím palce, ale študentku akou si ty určite prijmú,“ jemne sa usmejem a skontrolujem, kde sa nachádzame. Usúdim, že pomaly by som sa mala pripraviť na vystupovanie a postavím sa zo svojho miesta. Batoh si prehodím cez rameno a postavím sa do uličky. Jana zopakuje môj príklad a zaradí sa za mňa.

 

Spoločne sa vyberieme na autobusovú zastávku, keď sa nám podarí pretlačiť sa von z vlakovej stanice pomedzi všetkých tých ľudí náhliacich sa každý iným smerom.

„Fuh, no to bol teda boj..“ vydýchnem si.

„Pobež, ide nám autobus!“ zakričí na mňa Jana a kým sa stihnem rozbehnúť, ona je už celkom ďaleko. Zadýchane vedľa nej zastavím a sledujem ľudí vystupujúcich z autobusu. Napadne mi, že kým by vystúpili, k autobusu by som stihla prísť aj svojim normálnym tempom, ale nechám si to pre seba. Som rada, že to stíham, tak mlčím.

Konečne nastupujem a vyrážame. Počas cesty autobusom obe mlčíme, ani jedna z nás totiž nemá chuť rozprávať, keď sa nachádzame v tej nechutnej ľudskej tlačenici. Asi nie je veľmi ľudské nazývať autobus sardinkovou konzervou, ale žiadne iné prirovnanie sa mi k našej situácii nehodí tak veľmi ako: „Sardinková konzerva.“ Pošepnem to Jane a tá sa len bezmocne uškrnie a ústami mi čosi naznačí, no nerozumiem tomu, čo mi chce povedať. Zopakuje to ešte niekoľkokrát, ale bezvýsledne, tak zavrtí hlavou a ja dúfam, že so mnou načisto nestratila trpezlivosť.

 

„Čo si mi to vlastne hovorila?“ spytujem sa jej neskôr, keď sa znova prebíjame pomedzi splašených ľudí, z ktorých niektorí podľa mňa ani poriadne nevedia, prečo utekajú. Celé mi to príde ako davová psychóza – jeden začne utekať a druhí musia za ním. Hľadím na Janu čakajúc na odpoveď a popritom kráčam vpred po chodníku.

„No.. vlastne už ani neviem, ale to je…. Teri po…“ už nepočujem jej zvyšné slová, pretože do kohosi v plnej sile napálim. Už-už padám na zem, keď vtom ma niekto zachytí a mne sa prudko rozbúši srdce. „Dávaj pozor, kam šliapeš…..“ počujem pohoršený hlas neznámeho. Neznámeho? Zarazím sa. Ten hlas mi nie je neznámy. Zdvihnem pohľad hore a zahľadím sa do bledozelených očí, ktoré ja predsa poznám. „Kančová..“ ozve sa prekvapene a ja sa pre istotu nezmôžem na nejakú normálnu odpoveď. Iba mlčím a civím.

„Nehovorte mi, že sa poznáte..“ naruší Jana tok mojich myšlienok. Celkom by som zabudla, že aj ona je so mnou.

„Len náhodou je to moja susedka v lavici, však Terezka?“ na tvári sa mu zjaví úškrn a rukou mi rozcuchá vlasy.

„Achm… h-hej..“ prikývnem a pozriem sa na Janu. Sledujem ako otvára ústa a chystá sa niečo povedať. Prebodávam ju pohľadom a naznačujem jej ním, aby bola ticho. Nie, už sa nič nepýtaj…

„Ty si tá lacná náhražka za mňa?!“ odfrkne si a ja sa na jej poznámke skoro rozosmejem. Síce nechápem, prečo si robí srandu, ale čakala som niečo celkom iné, takže toto prijímam.

„Ako prosím?“ nadvihne nechápavo obočie. Pustí ma a ja skoro spadnem. Zabalansujem a odstúpim od neho prudko.

„Len som povedala, že nemáš obťažovať Terezku v lavici, nešahaj mi na ňu,“ uškrnie sa a ja si musím rukou zakryť ústa, aby som nevybuchla do smiechu.

„Neboj sa, zostane nepoškvrnená…“ zatiahne.

„Ehm.. ehm..“ zakuckám sa, „nehovorte o mne akoby som tu nebola.“ Zašepkám.

„Ak jej nejako ublížiš, budeš to ľutovať..“

“Vyhrážaj sa iným, nie mne, ja o ňu nestojím..” otočí sa a odkráča preč. Cítim sa trápne, tvár mi horí a Janu by som najradšej zaškrtila, prešla parným valcom, následne hodila pod vlak alebo zo skalnatého útesu. Toto všetko si predstavujem pri tom, ako sledujem Marekom vzďaľujúci sa chrbát. Ja ju zabijem! Otočím sa na ňu nasupene.

 

4. kapitola                                                      6. kapitola