V žiari reflektorov – 7. kapitola

Joss

 

Ako by som asi tak začala? Môj otec bol obdivuhodný človek. Žil s mojou matkou od svojich dvadsiatich do svojich štyridsiatich piatich rokov a nikdy som od neho nepočula ani jedno zlé slovo na jej adresu. Možno to bolo tým, že ani jeden z nich nemal na hádky čas, no osobne som toho názoru, že to bolo preto, že otec mal moju matku veľmi rád a nikdy si nepripúšťal k telu jej narážky a pokusy o hádku. Od prírody bol pokojný a flegmatický človek, ktorý na seba najprv nechal nakričať a potom si v pokoji povedal svoj názor a rázne odišiel. Bol síce flegmatik, ale mnohokrát jeho slovo malo väčšiu váhu, ako to, ktoré bolo nahlas vykričané do sveta. A z veľkej časti vychoval mňa a môjho brata. Zmienila som sa, že moja matka na mňa a brata nikdy nemala čas a škrelo ma to tak, že ma museli trhať z jej náručia, keď som si zaumienila dosiahnuť svoje. Chcela som raz poznať svoju matku ako skutočnú matku a nie tú večne zaneprázdnenú ženu, ktorú som nepoznala. Otec mi o nej často rozprával. Dodnes mám pred očami obraz toho, ako si ma usadil na jedno koleno a Leona na jeho druhé, oboch nás objal rukou okolo pása a rozprával nám o dvoch ľuďoch, ktorí sa stretli ešte v škole a neskôr sa zobrali. Vždy ma ten príbeh dojal a neskôr som prišla na to, že rozpráva podľa skutočných udalostí a že ho v podstate mrzí, že už s matkou nežije tak, ako kedysi. To, čo rozprával boli jeho spomienky. Možno som si to vtedy vysvetlila nesprávne, no snažila som sa o svoju matku bojovať. Chcela som ju prinútiť, aby sa nám všetkým venovala, no nikdy sa mi to nepodarilo. V ten deň, ako som jej kruto vtrhla nevhodne do kancelárie a Leon ma odtiaľ musel vynášať, sa otec vrátil z práce skôr a našiel mňa aj jeho v objatí. Plakala som. Každá prehra v mojom živote pre mňa veľa znamenala a poučila som sa z nej. Otec mi veľmi pomáhal. Stačilo len pár slov a bola som v poriadku. Poľahky mi vždy vysvetlil, čo sa momentálne deje v našej firme. Vedel, že ma to nezajíma. Správala som sa celkom sebecky, vtedy sme sa aj pohádali, keď mi to vytkol. Často som sa urážala. Však som mala len sedemnásť rokov. Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 6. kapitola

JOSS

 

“Rodičia ti odkazujú, že si u nich kedykoľvek vítaná na odpočinok,” oznámil mi v jeden celkom pekný deň Leon. Okamžite som pochopila, že ho pravdepodobne kontaktovali rodičia, keď sa dozvedeli, čo sa stalo, aby mi mohli povedať, že mám prísť domov. Zjavne si neuvedomili, že nestojím o ich celkom zbytočnú pozornosť. No čo už, nechám to tak, on za to nemôže, nechcel im ublížiť, ak by im povedal, že neprídem, aj keď mi to povie priamo on. Aspoň sa pokúsil o to, aby ich v tom podporil. Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 5. kapitola

Mike

 

Ležím na posteli a uvažujem. Snažím sa vybaviť si opäť to všetko. Sekundu po sekunde, minútu po minúte a možno dokonca aj hodinu po hodine. Zomlelo sa to akosi príliš rýchlo na to, aby som si stihol uvedomiť, že sa to všetko skutočne deje. Je to len náhoda, že žena, ku ktorej som sa správal nie veľmi zdvorilo, keď som bol u nej v bare, sa ukazuje ako obeť útoku na Chesterovo auto? A mal to byť skutočne útok na jeho auto? Čím viac nad tým uvažujem, tým viac sa mi zdá, že šlo o útok na mňa, no možno som len príliš paranoidný na to, aby som uvažoval racionálne. Mal by som sa zamyslieť každopádne nad tým, kto by na mňa páchal útok, predsa nikto nemá dôvod na to, aby to robil. Som len obyčaj…. no dobre, neobyčajne obyčajný človek. Som len spevák známej skupiny a nie britská kráľovná. Preto mi je to nepochopiteľné. Určite som len príliš v šoku na to, aby som bol schopný uvažovať reálne. Áno, to už som si uvedomil celkom dávno. Zranenia sa síce zahojili, no moja duša sa cíti akoby sa to všetko stalo len pred pár sekundami. Moja hlava má problém usporiadať si myšlienky. A tak sa opäť ocitám u seba v izbe a uvažujem. Uvažujem o tom všetkom. Už to však nie je len o depresiách, ktoré ma ešte pred nedávnom prenasledovali kvôli rozchodu s Annou. Už sú to aj depresie z toho, že nerozumiem sám sebe. Čo to je? Prečo ma trápi to, ako sa má mne v podstate cudzia žena, o ktorej som donedávna ani nevedel, že existuje? Prečo som sa už snáď po stýkrát pristihol pri tom, ako si plánujem výlet k nej domov. Teraz vie jej adresu snáď každý novinár (a nielen ten) v meste. A prečo to nakoniec nikdy nespravím tak, ako si to plánujem v hlave? Hm, odpoveď môže znieť jednoducho neuveriteľne, hladne, ak by som ju povedal nahlas niekomu druhému. Určite by ma vysmiali, ale ja mám strach z toho, že ona ma proste nechce vidieť. Ona proste má vlastný život a som si takmer istý tým, že preklína mňa spolu s Chesterom za to, že sme sa vôbec narodili a pred pár týždňami jej celkom rýchlo zmenili život a preslávili ju. Pokladám ju za dosť rozumnú na to, aby sa od nás na nejaký čas držala bokom a nepútala na seba príliš veľkú pozornosť. Ale rád by som sa predsa len uistil, že je v poriadku. Ono totiž.. odkedy som jej v nemocnici rozprával, čo sa stalo, nenašiel som odvahu opäť za ňou prísť. Strach.. práve ten strach mi v tom zabránil. Vtedy, keď zaspala som si uvedomil, že by som jej mal dať pokoj, že by som mal odísť.. a to som vtedy aj spravil. Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 4. kapitola

Joss

 

14. november

 

Domov.. domov je miesto, v ktorom sa aj tá najstiesnenejšia duša na svete dokáže uvoľniť od všetkých svojich pocitov. Domov je miesto, v ktorom sa všetci cítime absolútne bezpečne. Domov je slovo, ktoré mnohých zahreje pri srdci. Domov každý z nás poníma inak, pretože to, čo jeden označí za domov, druhý ako domov brať nemusí. Domovom sa nedá nazvať všetko, kde sa nachádzame, pretože domov je miesto, v ktorom nás, dajme tomu, obklopujú ľudia, ktorých máme radi..nejde len o priateľov, ide hlavne o našu rodinu. Rodina.. to je ďalšia vec, na ktorú by som sa vedela celkom jasne rozpísať. Čo je to vlastne rodina? Je to široký pojem, ktorý zahŕňa ľudí, ktorí sú s nami pokrvne prepojení, viažu nás príbuzenské vzťahy, ktoré mnohokrát nie sú práve najlepšie, ale práve to nás núti… nie, že by to bola povinnosť… ale predsa sa nebudeme zle správať k tým, ktorý dotvárajú domov? Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 2. kapitola

Chester
 
 
Dlhé minúty plynú a môj pohľad stále spočíva na veľkých hodinách visiacich zo stropu školskej chodby. V hlave sa mi vynárajú spomienky na nie príliš šťastné detstvo, ktorým som si musel prejsť. Mama nikdy nebola pri tom, keď sa mi to dialo. Vždy bola preč. Vedel to a preto si dovoľoval chytať ma svojimi rukami pod mojim tričkom a vyzliekať ma. Ako decko som presne nechápal, čo sa chystá robiť. Napriek tomu… napriek tomu som vedel vycítiť, že to, čo sa deje nie je normálne. Nikomu som však o tom nepovedal. Rovnako ako aj o svojich vtedajších problémoch, ktoré som prežíval v škole. Spočiatku som sa snažil všetko to prijať a vyrovnať sa so svojim osudom trpiteľa. Keď ma nemlátili v škole, bol som zneužívaný rodinou. Avšak, každý máme svoje hranice..

Čítať ďalej

V žiari reflektorov – 1. kapitola

JOSS

 

1. septembra

 

Po nekonečne dlhom čase voľna, v ktorom som mala nespočetne veľa príležitostí na odpočinok a ja som ich s veľkou radosťou využívala, som bola prinútená nastúpiť na lietadlo a spolu so svojou batožinou sa vrátiť späť do reality. Po celom mesiaci, ktorý som strávila cestovaním po Taliansku a Španielsku mi je zrazu otupno a zistila som, že sa mi nechce do Klubu Banana, aby som znova tvrdo drela na niečom, čo je skutočne len ilúzia mojich predstáv. David síce hovorí, že sa nám raz podarí presláviť sa a vydať album, ktorý bude celosvetovo známy a budú ho počúvať aj poslanci v Číne, ale mne táto predstava príde trochu prehnaná… nehovorím, že by sa mi niečo také nepáčilo, no život ma naučil niečo, čo Davida naučiť asi zabudol – brať veci z reálnej stránky. Nie som pesimista, no som toho názoru, že by sa musel stať zázrak, aby sme sa preslávili napríklad tak, ako to bolo u Linkin Park. Lenže oni sú úplne iná parta, ako sme my v našej skupine. Ja som síce spokojná, ale Davidove narážky na moju osobu sa ma niekedy dotýkajú viac, než som schopná si pripustiť. A už ma nebaví stále mu vo všetkom dávať za pravdu. On predsa nemusí zháňať sponzorov a financie na to, aby sme mohli vyžiť. Možno to znie neuveriteľne, ale pre mňa je to vyčerpávajúce.. hlavne, keď za mnou príde nahnevaný Billy, Bob, Richard alebo (a to sa stáva dosť často) David, že by sa to už niekam mohlo pohnúť. Sakra! Sakra! Nemôžem na tieto svoje problémy, ktorým sa nevyhnem asi ani nasledujúci rok, myslieť. Je to deprimujúce a dnes si nemôžem dovoliť byť deprimovaná. Čítať ďalej

V žiari reflektorov

4dd813417f_94390221_o2

 

Prológ

 

Mike

 
Sedím v mäkkom sedadle lietadla (značka: Koža, prvá trieda). Ľudia by sa v prvej triede mali usmievať a tváriť sa spokojne s pohárom dobrého vína v ruke… takto nejako som si to vždy predstavoval, keď som bol malý a s matkou sme sa rozprávali o takýchto veciach. Vždy sa mi vybavil presne ten obraz.. šťastný muž s čiernymi vlasmi sedí v koženom sedadle a v jednej ruke drží pohár na tenkej stopne naplnený kvalitným bielym vínom. Sem tam si z neho upije a voľnou rukou si hladí svoju briadku a premýšľa s úsmevom na tvári.
Takto som si predstavoval svoju budúcnosť. Ten muž s čiernymi vlasmi som mal byť asi ja… bola to taká moja predstava ideálnej šťastnej budúcnosti, no momentálne sa nedá povedať, že by sa tento ideál, ktorý sa dodnes skrýva v mojich myšlienkach, spĺňal.
“Je to tvoja vina, že si o ňu prišiel. Anka bola vždy citlivá a milá žena!” Tieto slová sa mi v hlave prehrávajú stále dokola. Akoby sa v mojej hlave zasekla páska a odmietala sa pohnúť od týchto slov. Stále sa k ním musím vracať a dokola nad nimi uvažovať. Mama má pravdu, je to moja vina, že som o ňu prišiel. Je to len a len a len moja vina!
Do očí sa mi pri spomienke na scénu, počas ktorej som mame povedal, že Anna odišla definitívne z môjho života, nahrnú slzy. Snažím sa ich zahnať divokým žmurkaním. Som predsa chlap! (Chlapi neplačú!) Napriek mojej snahe mi slzy začnú stekať po tvári a cítim ich až na svojom krku. V tomto momente mi je všetko jedno. Ignorujem nechápavé pohľady ľudí okolo mňa, ktorí ma spoznávajú. Je mi jedno, že som slávny Mike Shinoda.. je mi fuk celý tento svet… a snažím sa o to, aby mi bolo jedno aj to, že ma opustila žena, o ktorej som si myslel, že si ju jedného dňa zoberiem. Dosť pochybujem o tom, že spoznám niekedy v budúcnosti ženu, ktorá by bola lepšia od nej. Na druhej strane, v Anninom prípade som sa zachoval ako idiot! Ako totálny IDIOT!
Načiahnem sa po svojom batohu a roztvorím ho. Nevidím jeho presný obsah, ale presne viem, čo v ňom mám a po pamäti nahmatám balíček hygienických vreckoviek. Roztvorím ho a vytiahnem si jednu vreckovku. Začnem si ňou utierať tvár od sĺz a vysmrkám sa. Potom pohľadám svoje slnečné okuliare a okamžite si ich nasadím na nos, aby som zakryl svoje opuchnuté oči. Nahodím neutrálny výraz a zahľadím sa von lietadlovým oknom.
***
Na druhý deň v nahrávacom štúdiu:
“Vyzeráš, akoby si sa vrátil z pohrebu a nie z Japonska od tvojej rodiny. Čo povedala tvoja mama, že si taký vykoľajený?” Chesterov hlas mi pripadal tak cudzo, keď ku mne prehovoril hneď, ako som vošiel do skúšobne. Pozrel som sa naňho skrze tmavé sklá slnečných okuliarov a bol som nesmierne rád, že nemôže vidieť moje oči.
“Cítim sa horšie ako po pohrebe,” podotknem a oči ma znova začínajú páliť, pretože matkine slová sa mi znova začínajú prehrávať v hlave. Začujem bolestný ston, ktorý sa mi derie z hrdla a ja mu nemôžem nijako zabrániť. Akoby som to ani nebol ja. Neviem sa ovládať.
“Takže nepôjdeš na tú skvelú oslavu Britney, kde si údajne môžeme priniesť niekoho, kto vôbec nie je v šoubiznise?” položí mi rýchlo otázku. Hm, tak o toto mu išlo, keď ma oslovil. Rozhliadnem sa po chalanoch, ktorí zrazu majú niečo na práci. Viem, že nás počúvajú, no robia sa, že niečo robia. Cítim, ako sa mi na tvári rysuje ironický úškrn.
“Vážne myslíš, že by som vyzeral na to, že sa na nejaké také miesto chystám?” spýtam sa potichu a klesnem na voľnú stoličku, ktorá je oproti Chesterovi na druhom konci stolu.
“Nezaškodilo by ti, aby si sa odreagoval, skôr si myslím, že by ti to pomohlo,” povie a všimnem si, že sa usmieva. Z výrazu jeho tváre vyžaruje čosi diabolské a ja vycítim, že vo svojej malej bláznivej hlave kuje na mňa nejaký šialený plán. Prudko zakrútim hlavou a vlasy mi padnú do očí.
“Nie, nie, mňa na tú oslavu nedostaneš, musel by som na ňu ísť sám, pretože so mnou tak nikto nepôjde, respektíve.. za dva dni ženu na oslavu nezoženiem a okrem toho, ak by média zistili v akom som stave po rozchode, zaujalo by ich to a pustili by sa do mňa… no a toto je posledná vec, ktorú si v mojom stave želám,” spustím a zrazu si uvedomím, že chalani sa prestali venovať svojim činnostiam a svoju pozornosť obrátili plne na mňa s Chesterom. Snažím sa ignorovať ich pohľady smerované na mňa.
“Vážne neveríš, že by sa ti podarilo nájsť ženu za jednu noc? Daj si inzerát do novín a uvidíš, koľko sa ti ich ozve,” povie Chester a chalani sa rozosmejú na jeho poznámke o inzeráte. Ja na to však nereagujem.
“Prečo by som niečo také robil?” spýtam sa Chestera, ktorý sa smeje na svojom vlastnom vtipe. Občas ho vážne nechápem.
“Pretože potrebuješ ženu na oslavu!” ozve sa miesto Chestera, ktorý sa ešte stále smeje a nereaguje na moju otázku, Joe. Potichu zavrčím.
“Dajte mi pokoj so ženami, čo nechápete, že nejaký čas to skrátka nepôjde?” otočím sa na Joa nazúrene.
“Upokoj sa prosím ťa, potrebuješ sa zbaviť myšlienok na Annu,” ozve sa Rob. Meno, ktoré vyslovil ma vyvedie úplne z rovnováhy. On si snáď vôbec neuvedomuje, že posledné, čo chcem počuť je jej meno? Sakra, ľudia, uvedomte sa už! Do očí sa mi nahrnú slzy a nemôžem im zabrániť. Zúrivo zašmátram po niečom, čo by som po Robovi mohol hodiť. Do rúk sa mi dostane niečo malé a plocho okrúhle… je to modrej farby, nepozerám sa, čo to je a je mi to jedno, skrátka to hodím po Robovi. Začujem, ako tá vec narazila do svojho cieľa. “AU!” ozve sa pobúrene Rob. Chmatnem po ďalšej modrej veci, myslím, že je to to isté. Nezamýšľam sa nad tým, že je tam toho na stole nejako veľa. Pre mňa je podstatné, že mám čo hádzať po týchto parchantoch! Hodím do Joa.
“Netrafííl!” vykríkne posmešne. Preto hodím po ňom znova a zatvárim sa nesmierne spokojne, keď začujem jeho tupé: “Au, prečo má Kenji takú presnú mušku?” Mierne sa uškrniem, no nerobí mi radosť ani to, že som sa do Joa konečne trafil a nebolo potrebných sto pokusov ako inokedy.
“Hej, hej, hej!” začujem zrazu Phoenixov krik a moja ruka, ktorá sa znova načahuje po vecičke, je zastavená jeho rukou. “Nehádž moje krémy Nivea po týchto dementných a chorých ľuďoch, boli vážne drahé a nerád by som o ne prišiel!” Zvolá pobúrene a pevnejšie stisne moju ruku. Zacítim miernu bolesť a syknem. Vytrhnem si ruku a postavím sa zo svojho miesta.
“No tak prepáč, narcis, že som ti ublížil. Hádzanie krémami Nivea je ,sakra, bolestivé pre tvoje srdce. Horšie, než moja strata, že áno..” prednesiem ironicky a zamierim si to ku dverám štúdia. “Dovidenia o týždeň!” rozlúčim sa. Ignorujem Chesterovo: “Michael, počkaj! On to tak nemyslel!” Roztvorím dvere a vyjdem von, pričom začujem ich spiatočné buchnutie. Mávnem rukou na taxík a nastúpim si doň. Nadiktujem adresu nejakého klubu, v ktorom sem-tam trávim čas a zamyslene sa zahľadím von oknom.

Kapitoly

 

1. kapitola

2. kapitola

3. kapitola

4. kapitola

5. kapitola

6. kapitola

7. kapitola

8. kapitola

9. kapitola

10. kapitola

11. kapitola

12. kapitola

14. kapitola

15. kapitola

Dospelí neplačú – 6. kapitola

Zvuk zvončeka dolieha do mojich uší naozaj len okrajovo. Vnímam, ako sa väčšia časť triedy zdvíha zo svojich miest, aby sa tak rozlúčili s pani profesorkou, ktorá razom stíchne a pochopí, že od toho momentu je v triede jej prítomnosť neželaná. Vstávam s nimi. Pripájam sa k davu žiakov v triede.

Profesorka odkráča z triedy von a ja sa vyberiem zo svojho miesta k oknu. Postavím sa presne k tomu, čo je v rohu našej triedy. Je tam odhrnutý záves. Za ten sa môžem kedykoľvek schovať pred zrakmi ostatných. Zaujímavé je, že si za ten dlhý čas nikto nevšimol, že to robievam. Alebo možno aj áno, ale nedal mi to nijako najavo. Čítať ďalej

Dospelí neplačú – 5. kapitola

Ďalej si už veľmi nespomínam na to, o čom sme sa rozprávali. Proste som len odpovedala a prikyvovala na jej pripomienky a otázky, ktorými ma zahŕňala. Bolo ich neuveriteľne veľa a ja som niektoré ani poriadne nestihla zaevidovať a odpovedať na ne skôr, než vyslovila ďalšiu pripravenú várku. Snažila som sa odpovedať presne a detailne, aby pochopila, čo sa skutočne stalo a čo je dôvodom môjho stavu. Každým jedným slovom, ktoré zo mňa vyšlo som sa cítila uvoľnenejšie a byť viac v pohode. Jana bola prvá mne blízka osoba, s ktorou som sa o tom mohla porozprávať mimo rodičov a brata (ten to ešte stále celkom nechápe). Čítať ďalej