Malý šroubik a iné trable :)

Ahojte hviezdičky!

 

Že som sa už dlho neozvala? To je možno pravda, aj ja si to myslím. Či na to mám dôvod? Samozrejme, vždy sa nejaký nájde. A tomu verte, že tentoraz to nebudú len hocijaké výhovorky, mám dlhú story, ktorá asi nemá celkom konca, ale žiaľ, je pravdivá.  Neľakajte sa po mojej poslednej vete, som naozaj v poriadku, žiadne auto ma znova neprešlo, len som prešla asi menšou zmenou, ktorá sa možno nie všetkým v mojom okolí môže páčiť. Nehovorím, že je to niečo horibilné a drastické, ale proste menšia zmena to určite bola. 🙂

 

Myslím, že z predchádzajúceho blogu si niektorí z vás môžu ešte celkom dobre pamätať na to, že som kedysi mala priateľa. Mala som síce šestnásť rokov, keď sme sa dali dohromady, no v jeho prítomnosti som oslávila svoju sedemnástku a aj napriek tomu, že som sa neustále usilovala o vyvolávanie hádok, pretože ja som proste typ človeka, ktorý sa potrebuje hádať, myslím, že som ho na tie časy mala naozaj rada. A asi pred mesiacom vyše mesiacom, keď som nastupovala na dvojtýždennú prax som mala v hlave strašne veľa myšlienok a na školu som akosi nedokázala myslieť, keďže som na dva týždne v podstate ani nemusela. A trápili ma také somariny, že som sa dokázala opúšťať dosť dlho len tak na postali hľadiac do blba so slzami v očiach. Asi zniem ako psychopat, ale to občas proste robím. 😀 Našťastie po nastúpení na prax som celkom zabudla na svoje predošlé problémy a bola som nútená uvažovať trocha nad inými vecami, takže zatiaľ čo počas posledného víkendu pred praxou som sa opúšťala na posteli a uvažovala nad (ne)zmyslom mojej úbohej existencie, počas dvoch týždňov praxe som na to nemala ani trochu čas napriek tomu, že to nebolo zase toľko veľa času, čo som tam trávila. Stačilo mi to však na to, aby som zabudla na svoje prvotné problémy, ktoré ma trápili. Pohrúžila som sa do nových zážitkov, ktoré som na praxi v Tatra banke rozhodne mala dosť. Musela som komunikovať s kolektívom a proste celkovo som sa asi aj trocha viac osmelila. Nenútili ma nejako komunikovať so zákazníkmi, ale keďže sme si ďalšiu prax dohodli na september a strávim tam ďalšie dva týždne, predpokladám, že ma trocha priučia komunikácii. Dnes sa toho však už toľko nebojím. Predtým by som si tým asi dosť dlho lámala hlavičku, ale dnes mám toho za sebou viac než dosť a za posledné dva-tri mesiace som spoznala toľko ľudí, koľko som nemala možnosť spoznať za celý život. 😀 No dobre, poznám svojich spolužiakov aj bývalých spolužiakov, ale však snáď sa chápeme, že s nimi som toľko nekomunikovala, iba ak to bolo nejako extra nevyhnutné.

Presne týždeň po praxi som sa rozprávala s mamou o brigáde a len tak načrtla, že môj milovaný braček spomínal, že u nich nemá kto robiť niektoré veci a že asi budú potrebovať trocha viac brigádnikov. Neskôr som sa s ním o tom rozprávala a tvrdil mi, že to nie je isté, on to len tak trocha pochopil, že asi občas nemá kto robiť prácu. Napriek tomu, že si nebol istý,trvala  som na tom, aby sa aspoň opýtal. Veď za informácie človek nič nedá, kto neskúša, ten nemá, nie je to pravda? A čo jeden nechcel, ešte v ten deň som mala hovor od brata. A ako už niektorí viete z toho, čo som vám písala, získala som brigádu. 🙂 Bola som dosť vyplašená, pretože som nečakala, že budem musieť nastúpiť tak skoro. Hneď ako som dotelefonovala s bratom, volala som mame, aby som jej oznámila tú krásnu novinku. Samozrejme, že som sa tešila, kto by sa aj netešil, keď by si konečne našiel svoju prvú brigádu a ešte v takom prostredí, v ktorom je nejaká jeho rodina. Mama mi poradila, ako si mám približne rozhodiť dni, počas ktorých chcem robiť, aby som zvládla aj učiť sa trocha do školy a tak. “Pohovor” dopadol úplne dobre. Prečo úvodzovky? Pretože to žiadny pohovor ani veľmi nebol, prišla som tam, trocha sa zoznámila s kolektívom, bola som dezorientovaná, nevedela som, čo skôr, koho ako pozdraviť. A s mojim výzorom som vyzerala asi tak na pätnásť rokov, takže sa ma pýtali, koľko mám. 😀 A brat tomu krásne pridával.

“Mala si už osemnásť, nie?”

“Hej, hej..”

“Nevyzerá na to, však?”

Aby bolo jasné, poslednú vetu povedal môj zlatý brat. Ach, aká radosť, keď ma vlastná rodina takto podporí. 😀 Ale tak bolo to celkom vtipné. Prvý deň ma nenútili zostávať v práci, ale bolo mi povedané tak, že vždy mi majú čo dať robiť, takže ak by som chcela zostať, v pohode môžem. Tak som sa rozhodla, že zostanem. Rovno mi teda dali podpísať všetky zmluvy a dohody o mlčanlivosti a proste všetko, čo k tomu patrí. Keď už som to mala všetko vypísané, a tomu verte, že mi to trvalo dlho, odniesla som všetko na správne miesto, respektíve ľuďom, ktorí sa mi venovali, a dostala som svoju prvú prácu. Vysvetlilo sa mi, čo mám robiť a ako to mám robiť. Snažila som sa pochopiť všetko na prvýkrát, ale samozrejme, že to nešlo bez tých trápnych otázok, z ktorých som si spočiatku robila výčitky, že sa musím ako hlupák na všetko pýtať. Časom mi to začalo byť jedno a keď som mala pri sebe niektorého z brigádnikov, nevidela som žiaden problém spýtať sa na niečo, čomu som nerozumela alebo nevedela.

Po týždni som sa necítila byť už nejako extrémne stratená a aj keď som si ešte nevedela nájsť prácu samostatne (musela som sa pýtať ostatných, čo treba spraviť), robila som ju dôkladne (aj keď pomaly). No a ten ďalší týždeň po mojom prvom nastúpení do práce som spoznala niekoho, o kom mi brat veľmi často rozprával vzhľadom na to, že pozerám anime. (Predpokladám, že Ewil už aj vie o koho ide :D) Netušila som, že je to on, ale už keď som ho videla… bože ten zvláštny pocit. A ako sa tam k nemu všetci správali. Chvíľu som stála a sledovala. A len tak nesmelo proste som sa pozdravila a snažila  sa tváriť sa, že som vzduch. Aj som mala v hlave: Sakra predstavím sa! Ale nie, moje myšlienky to okamžite zatlačili do úzadia a tak z toho nakoniec nič nebolo ako zo všetkých mojich nápadov, ktoré sa rodia v mojej hlavičke. 😀 Ale rozhovor, respektíve predstavovanie sa začal on asi tak po piatich minútach. Očividne pochopil moje rozpoloženie a aj to, že som sa cítila dosť nesvoja (ako aj mnohé iné veci odvtedy pochopil. :D).. A doteraz mi znejú v hlave jeho prvé slová: “My sa asi ešte nepoznáme..” a moja tupá odpoveď: “Ehm.. asi ešte nie..” Doteraz nechápem, ako som tam primitívne mohla zareagovať a doteraz sa mi nedá pochopiť, čo si o mne v tej chvíli asi tak mohol myslieť. Postupne som sa nad tým však prestala zamýšľať a proste som si povedala, že sa na to vykašlem. Rozprávali sme sa potom, ale vzhľadom na to, že som netušila, čo hovoriť, asi toho na prvé stretnutie nebolo príliš veľa. On hneď v prvý deň zistil, že som sestra Mariana,  s ktorým si celkom dobre rozumie a tak ho dal pozdravovať. Keď som v ten deň prišla domov, odovzdávala som bratovi pozdrav. “On bol v robote? Však štátnicuje.” Čudoval sa a potom z neho vypadlo: “Mimochodom, vy dvaja ste takí rovnakí.. tichí a obaja pozeráte anime, to je ten, čo sa učí Japončinu..” Fajn, bola som vyvalená, že super. 😀 Krásna náhodička, čo poviete? Alebo by som skôr mala povedať, že krásny osud, ktorý ma priviedol až do takej situácie? Chcela som ho spoznať, naozaj, pretože kto by nechcel spoznať niekoho, kto má podobné záujmy ako on sám? Nájdite mi niekoho takého a ja som ešte od prírody zvedavý človiečik, aj keď sa to vo mne bije trocha s tým, že to v sebe potláčam vzhľadom na svoju prvotnú plachosť.

Dosť často som ho stretávala odvtedy na úrade, ale extrémne sme sa nerozprávali, pretože väčšinou nás tam brigádnikov bolo viac a ja nie som typ človeka, ktorý sa ľúbi zapájať do spoločnej konverzácie viacerých. Teraz je to už trocha inak, zapojím sa, aj ich počúvam, pretože nerozprávajú o celkových hlúpostiach. A najlepšie je, keď máme kolektívnu prácu, takže všetci spolupracujeme na jednej veci a rozprávame si vtipy. 😀 No to je proste.. na to nemá nič. 😀 A po mesiaci práce na úrade sa cítim, že som tam konečne tak nejako zapadla. Zdravím už všetkých, ktorí sú tam hneď ako prídem, aj sa s nimi lúčim pri odchode. Tak to tam proste chodí, mno. 😀 A proste komunikujem jedna radosť, som za tieto skúsenosti rada, pretože som pravdepodobne získala nového kamaráta. 🙂 A tu sa dostávam k ďalšej časti toho, čo zo seba potrebujem vypísať, pretože som trocha zmätená z toho všetkého a nie som si istá, či to nespôsobili tie reči o tom, že som zamilovaná a podobne. Pretože ja som sa pravdepodobne v jeho prítomnosti cítila preto tak zvláštne, pretože som vedela, že máme niečo spoločné, ale nevedela som, ako sa dopracovať k tomu, aby som mu to nejako naznačila.

A posledný piatok sa to tak nejako vyriešilo samo. Už som sa bála, že ja sama to nikdy nevyriešim, pretože ak by to zostalo na mne, tak by som tú tému nikdy nenadhodila. A vlastne mám pocit, že on to o mne vedel od brata, že pozerávam anime a tiež čakal na vhodnú príležitosť, aby sa ma na to spýtal. No spýtal ako spýtal, proste sme sa o tom začali len tak zrazu rozprávať. Ale takto to znie divne, takže začnem poporiadku, aby som sa prepracovala k tomu, ako to naozaj bolo.

To, ako budeme robiť sme si zapisovali týždeň dopredu po veľkej gremiálke brigádnikov, na ktorej sa zisťovalo jednak to, kto bude môcť pracovať cez prázdniny a potom tiež aj sa nám vstupovalo trocha do svedomia, že máme naozaj zodpovednú prácu a treba ju preto robiť naozaj poriadne. Boli to celkom povzbudivé slová, ktoré sme si tam vypočuli a po asi piatich minútach, čo sme tam strávili (čakala som, že to bude trocha viac) sme mali možnosť zapísať sa, ako budeme robiť. Podarilo sa mi zapísať sa na utorok a piatok. V utorok som pracovala s jednou novou brigádničkou, ktorá tam bola asi týždeň. Trocha som hneď z rána meškala, ale inak to bolo v pohode, odpracovala som si všetko, čo som potrebovala. Takže v práci som v ten deň strávila 12 hodín. Naši boli asi dosť nervózni z toho, čo som vyrozumela, ale nemohla som za to, chcela som mať dokončenú prácu a odpracovaných aspoň niekoľko hodín, keď som sa na týždeň zapísala len na dva termíny.

Doma mi brat oznámil, že vo štvrtok máme termín na psíka, takže z pôvodného piatku sa stal štvrtok. Bola som dosť nervózna, pretože som si stále predstavovala, aké to asi bude mať malého psíka a čo všetko to obnáša.. a proste som bola až nešťastná z toho všetkého. Začala som sa znova opúšťať, jednak kvôli stupňujúcim sa hádkam s otcom, ktorý sa vyhrážal, že ak sa čo len jediný raz bude o to psíča musieť postarať, vykopne nás z domu… a potom tiež kvôli tomu, že som sa trápila, čo so mnou bude v piatok. V piatok som totiž mala pracovať od rána s tým, že tam bude aj ten chalan (nebudem spomínať meno, je to zbytočné :D). Bože, to si neviete predstaviť v akom stave som bola. Celá streda proste.. úplne mi bolo na prd, plakala som, opúšťala sa, totálne som si hovorila, že som na tomto svete úplne zbytočná. A tie pesničky, no… úplne best. 😀 To vám poviem, teraz sa na tom smejem, pretože viem, že to bolo celkom zbytočné, ale vtedy mi bolo naozaj na nič. Po strede prišiel štvrtok a znova sme počúvali kázanie od otca a stupňovalo sa to, takže som bola trochu neistá v tom, že ideme po psíka a stále som tomu nejako nedokázala uveriť. A mala som aj trocha obavy z toho, že si nebudem vedieť vybrať psíka. Nakonieeec… nakoniec to všetko dobre dopadlo a psíka máme už asi tri, či štyri dni doma a je to taký postrach Denis. 😀 😀

 

Tu  prinášam jednu fotku. Za kvalitu sa ospravedlňujem, ale bolo to fotené z mobilom, takže nemôžete očakávať nejakú extra kvalitu, všetci myslím veľmi dobre vieme, že telefóny nemajú boh vie aké foťáky. Ale mne táto fotka naozaj stačí. :3 Mám ju proste všade, je na nej chutnučký, ako nikde. 😀 Ale zlatý on je, len kade chodí, tade ciká a kaká, nikdy nemôžem vedieť, kedy si zmyslí vykonať svoju potrebu. 😀

Mno a trocha zase nadviažem na deň po štvrtku. Piatok.. ako som už spomínala, mala som ísť do práce. Ale vzhľadom na to, že psíček bol u nás prvý deň, mala som sa ponáhľať domov, aby som naňho mohla plnohodnotne dozerať. Tešila som sa aj netešila… pretože som nevedela čo skôr. Avšak vedela som už, že pôjdem na skorší vlak, aby som stihla prísť do práce aj skôr. Ale aj tak som nakoniec stresovala, ale stihla som a bola som SO HAPPY! Prišla som asi o 15 minút skôr, takže som mala ešte chvíľku porozprávať sa s kolegyňou, ktorej sestra nám predala psíka. Pýtala sa, akú som mala noc. 😀 A noc bola v pohode, pretože havino spal až do štvrtej, kedy sa začal opúšťať trocha, ale to som sa mu venovala, takže sa nakoniec upokojil. 😀 Oni vraj mali horšiu verziu spánku, pretože zvyšní krpci vraj zistili, že niekto chýba a nespali celú noc. 😀 Tak to muselo byť celkom dosť veselé, povedala by som, nechcela by som mať tú druhú verziu spánku, bola som rada, že som bola schopná pracovať, aj keď mi od žalúdka bolo nejako odporne.

Okolo deviatej prišiel nejaký povinný, ktorému sa tam každý musel venovať, takže.. nevyjadrujem sa. 😀 Chvíľu po ňom prišla už spomínaná osoba, ktorá uviazla v mojej hlave, takže sme robili kolektívnu prácu.. a teda rozbaľovali poštu, pretože príkaz znel, aby sme povinného nenechávali samého v miestnosti. 😀 Asi som mu nepriamo naznačila, že nechcem byť sama, keď som ho oslovila s prosbou, či sa smiem na niečo spýtať. 😀 A potom sme riešili ako opečiatkovať poštu. 😀 Nakoniec som ja rozbaľovala, on pečiatkoval a vypĺňal. Strávili sme pri tom slušne veľa času, ale bolo to dosť vtipné mno. Keď sa za povinným zatvorili dvere, s úškrnmi sme sa na seba pozreli a ja som len tak mimochodom skonštatovala: “To už to dlhšie naozaj nemohol byť..” 😀 V skutočnosti strávil na úrade asi tak hodinu aj niečo a proste bol strašne otravný. 😀 Ale čo narobíme? 😀

Najlepšia scéna bola okolo obeda, keď sme znova pečiatkovali nejaké papiere, čo tam boli a bolo ich dobre.

“Už vieš kam pôjdeš na obed?” spýtal sa ma.

“Hm, ešte nie, ale uvažujem, že vynechám, keďže mi nie je nejako dobre..”

Potom tam bolo ešte niečo medzitým, o čom sme sa rozprávali, ale do takých detailov nebudem zachádzať, lebo ani nemôžem. 😉 Nechcem zmieňovať žiadne mená. No po asi piatich či šiestich minútach to bolo asi takto.

“Už vieš kam pôjdeš na obed?”

“Už si sa ma pýtal.”

“Ja viem, ja viem, ale či si si to ešte nerozmyslela..”

“Hm, ešte nie..”

“Mohla by si ísť aj so mnou, ak chceš..”

No a to bolo prakticky pozvanie na obed. Bola to len obedová prestávka, ktorú sme museli nejako využiť, ale samozrejme, že som súhlasila s tým, že pôjdem. 🙂 Takže okolo takej jednej sme vyrazili do McDonnaldu (kam inam my mladí môžeme chodiť, však? :D). Kým sme čakali na električku trocha sme sa rozprávali, najprv len tak a potom on pozeral na jazykovú školu, ktorá sa nachádza hneď oproti úradu.

“Marian ešte stále chodí sem do tejto jazykovky, však?”

“Uhm, hej.”

“Tam sa učí aj japončina tuším, nie?”

A tak sme sa bavili o Japonsku, japončine, nakoniec o mange a aj o anime a bola to super obedová prestávka. 😀 Sranda, že nás to trocha dalo viac dohromady. 🙂 Takže toľko k mojim pracovným zážitkom. 🙂 Dosť dlho som už nepísala denníček, takže tento je trocha dlhší.. až sa trocha bojím, že ma tu niekto vysmeje, keď si to prečíta, ale čo už, musela som to niekde napísať, pretože sa v tom proste strácam a aj keď som písala samé somariny, od toho predsa denníček je, takže mi to, prosím, odpustite. A kto ste sa dočítali až sem, gratulujem. 😀 😀

 

Budem už končiť, pretože to tu už píšem strašne dlho, neustále musím odbiehať a neviem ako by to bolo, keby som ešte raz musela odísť od počítača a znova sa k tomu vrátiť. Neviem.. mno. 😀

 

Tak sa majte zatiaľ pekne a … ja sa ešte ozvem! 😀