Jeden schod, dva schody, tri schody… vyvrátim oči do nebies a potichu si vydýchnem. Dodnes som celkom nepochopila svoju záľubu v počítaní schodov pri výstupe po školskom schodisku do triedy. Vedela som presne, že je to dva krát dvadsať už od svojho druhého týždňa stráveného v tejto hroznej budove študentmi prezývanej väzením či budovou zabíjajúcou životný čas a slobodu. Pre mňa osobne to vždy bola len Obchodná akadémia, ktorú som mala niekedy rada nadovšetko a inokedy zase menej. Dosť záležalo aj od toho, či som sa do rána zobudila dobre alebo zle…

 

 

Prikročila som ku dverám, na ktorých vrchu bolo modrou farbou kedysi, očividne dávno, napísané číslo 138. Pod týmto starým a vekom mierne ošúchaným číslom sa nachádzal zavesený rozvrh. Na jeho vrchu bola zvýraznená trieda obývajúca triedu a triedny učiteľ vlastniaci túto klietku deciek. Prečo klietku? Pretože naša trieda je banda zvierat a to nežartujem.

 

Pomalým pohybom som ruku položila na kľučku zatvorených dverí a chystala som sa otvoriť. Očividne som však bola príliš spomalená, pretože kľučku som mala ešte len v polovici, keď mi rukou prudko trhlo smerom nadol. A, na moje najväčšia nešťastie, naše dvere sa otvárajú smerom dovnútra triedy, takže som vletela ako padlá hviezda z neba do triedy a navyše som aj niekoho zobrala so sebou. Pristávanie nebolelo.. mňa teda nie, ale toho podo mnou. Lepšie by bolo asi povedať, tú podo mnou, pretože ako som sa v pár sekundách dozvedela, spadla som na Annu, ktorá sa chystala vyjsť von.

 

Nachádzali sme sa obe v dosť zvláštnej polohe. Obkročmo som kľačala na jednej jej nohe a hlavu som hodnú chvíľu mala v jej výstrihu (viac než hlbokom!). Pád spôsobil, že sukňa (viac než len krátka) sa vyhrnula a odhalila to, čo malo zostať zakryté.

Baby sa smiali a chalani veselo pokrikovali. Bolo mi trápne.

 

„Ty si naozaj nemožná!“ skríkla Anna v blízkosti môjho ucha. Prudko som sa strhla a začala vstávať.

„Nemám röntgen v očiach, aby som videla, kto stojí za dverami, keď vchádzam dnu,“ odvetila som na moje spôsoby možno až príliš pokojne a podala jej ruku. Chytila sa jej a ja som ju vytiahla hore.

„To síce nemáš, ale máš byť viac pozorná..“ opäť sa do mňa pustila.

„Lebo to bola naozaj len m…“

„Tak už dosť..“ preruší moje nasledujúce slová hlas prichádzajúci spoza môjho chrbta. „..chováte sa horšie ako deti.“

Prudko sa otočím a výbojne sa zahľadím dohora. „Možno preto, lebo nimi ešte sme.“ Naštve ma ešte viac snáď už len tým, keď sa výsmešne usmeje a vykročí vpred, aby ma obišiel. Keď je na mojej úrovni, jemne sa nakloní ku mne. Chytí ma za ruku a jeho dych môžem cítiť na svojej pokožke. Vykoľají ma to, takže si uvedomím, že mi niečo strká do ruky až dodatočne. Naznačí pusu a v tom momente od neho odstúpim. Pohľad mi padne na jeho ústa. Otvárajú sa, no slová si musím len domýšľať: PRE-ČÍ-TAJ-SI-LÍS-TOK! Rozlúštim. Zdvihnem ruku zovretú v päsť na úroveň svojich očí a roztvorím ju. „Jééj, aké krásne hrdličky!“ ozve sa Anna. „Ale obávam sa, že Tereza nebude schopná dať ti to, čo potrebuješ..“ úlisne sa pritisne k Marekovi a ja dostanem chuť jednu jej vlepiť.

„Tereza robila už aj iné veci..“ zavrčím, zložím si tašku k svojej lavici a vyletím von z triedy, aby som sa upokojila a prečítala si v súkromí odkaz. Za behu vyťahujem z vrecka mobil a kontrolujem si správy. Musím sa pousmiať nad jednou, ktorú mi napísala mama. Vbehnem na záchody a v jednom sa zatvorím. Sklopím poklop a usadím sa na záchod. Trhavo dýcham a len pomaly sa upokojujem. Prstami sa zľahka dotýkam obrazovky mobilu a ťukám tak odpoveď na matkinu správu. Odošlem a potichu si vydýchnem. Srdce aj dych sa mi konečne upokojili a som schopná prečítať si lístok. Roztváram ho roztrasenými prstami. Čo už mi len môže písať také, že by to nemohol povedať pred celou triedou?

Pozývam ťa na večeru, ale skôr, než odmietneš, možno by si mala vedieť, že ti musím niečo povedať. Dokonca ťa to možno aj zaujme.

Hlavu si zložím do dlaní a nahlas vzdychnem. „Čo má toto znamenať?“ spýtam sa sama seba potichu.

Slimačím tempom sa zdvihnem zo záchodu, upravím ho do pôvodného stavu a spláchnem, aby to vyzeralo, že som naozaj bola na potrebe. Skrčím papierik v dlani a vopchám ho do vrecka nohavíc. Odomknem dvere kabínky a vyjdem von urovnávajúc si tričko. Opláchnem si ruky a mávajúc nimi vo vzduchu vraciam sa do triedy.

Zamyslene hľadím do zeme a kráčam vpred. Pohľad zdvihnem a vo chvíli, keď sa uisťujem, či stojím pred našou triedou. Vchádzam dnu a rozhliadam sa po triede. Vnímam smiech a ruch, ale hľadím len na jednu osobu. Ona na mňa však nie a tak sa rozhodnem usadiť sa na svoje miesto. Z tašky pomaly vyťahuje učebnicu matematiky a premýšľam nad domácou úlohou, ktorú sa mi podarilo vyriešiť len tak-tak.

Šuchnutie v mojej blízkosti ma prinúti vrátiť sa od matematiky späť do reality. Chvíľu mi trvá, než pochopím, že môj sused je už na svojom mieste a pozorne sleduje moju neprítomnú tvár.

„Môžem sa na niečo spýtať?“ prehovorím potichu. Nakloní sa trocha viac ku mne. Jeho blízkosť ma trocha prekvapí, ale nechcem cúvnuť. Pozrie sa mi do očí a moje srdce si robí, čo sa mu zachce. Do tváre sa mi hrnie červeň.

„Všetko ti to vysvetlím, ale musíš ísť po škole so mnou,“ zašepká. V šepote môžem počuť čosi zvláštne. Akoby ma doslova prosil, aby som prišla. Prečo?!

„Marek… ja..“ nemôžem ísť, pretože už v živote nechcem byť sama v prítomnosti opačného pohlavia. Bojím sa, ale ty to nikdy nepochopíš, pretože ti nemôžem povedať, že som tehotná. Tak ma prosím nepozývaj na večeru, naozaj prosím. Je toho toľko, čo by som mu chcela povedať, ale nedokážem to. Sklopím pohľad a do očí sa mi nahrnú slzy. Slzy zúfalstva. Bojím sa už aj svojho spolužiaka.

„Nie, prosím, neplač..“ vzdychne nešťastne.

„..ne.. nemôžem s tebou ísť…..“ Už nikdy sa mu nebudem môcť pozrieť do očí.

„Tereza…“

„Mám strach..“ postavím sa z miesta a chystám sa odísť, ako je u mňa zvykom, keď je niečoho priveľa.

„Neodchádzaj stále, keď ti chcem ešte niečo povedať,“ počujem jeho ostrý šepot a v sekunde je moje zápästie uväznené v jeho zovretí. Trhne mnou, keď tak náhle musím zastaviť. „o tvojom strachu viem viac, než si myslíš a chcem ti pomôcť.“

 

V šoku sa naňho otočím a zahľadím sa mu priamo do očí. To je snáď vtip nie? V jeho očiach však vidím niečo celkom iné.

 

6. kapitola                                                     8. kapitola