Hľadím v šoku na posledný odstavec knižky Mariotovi dediči a vnímam už len ten zúfalý pocit a túžbu vrátiť sa späť na začiatok knihy a zabudnúť na to zúfalo sa to končí a tiež prestať plakať. Prečo? Prečo sa táto kniha musí končiť práve takto? Pýtam sa sama seba pobúrene v duchu a snažím sa preniesť sa cez fakt, že Mija zomrela.

 

Po chvíli si zložím hlavu na stôl a takýmto spôsobom sa snažím upokojiť sa, keď vtom sa mi zazdá, že je v izbe akýsi chlad. Pootočím hlavu na bok, aby som zistila, či som nenechala otvorené okno. Však som ho zatvárala, lebo mi bola zima. Nedostanem sa k tomu však, pretože pohľad sa mi stratí v zelených očiach urasteného tmavovlasého chalana so zachmúreným výrazom v tvári. Ešte hodnú chvíľu sa topím v jeho hlbokých očiach, kým nezacítim dotyk na svojej tvári, čo ma prinúti vrátiť sa do reality.

 

“To nebolo od Marji veľmi veľkorysé taký smutný koniec, však?” prehovorí do ticha pochmúrne. Je ako vystrihnutý z mojich predstáv – uvedomím si. V šoku pokrútim hlavou. Mne už načisto preskočilo! Preženie sa mi hlavou. Ale jeho dotyky sú také skutočné. Dodávam potom. “Prečo?” zašepkám to, čo ma tak trápi. Ani nie sekundu po otázke ku mne prikročí a objíme ma. “Všetky knižky predsa nie sú rozprávky, musia sa nejako skončiť.. mnohokrát to nie je práve najkrajší koniec,” počujem jeho šepot a cítim teplo jeho tela. “Taký koniec si si nezaslúžil,” hlesnem potichu a nanovo sa rozplačem. Nechávam sa ním tíšiť a uvažujem, či je to so mnou naozaj až také zlé, že si predstavujem, že Miseag vyšiel z knihy len preto, aby ma utešil. “Nezabúdaj, ona nezomrela, stále je s nami, len už nemôžeme počuť jej smiech alebo ju držať v náručí,” postrehnem túžbu v jeho hlase. Uvedomím si, že je to príliš reálne na to, aby to bol sen a nechcem, aby sa to skončilo.

Reklamy