Slnko pomaly zapadalo. Príroda bola zafarbená do oranžova a pofukoval jemný vietor.

Hinata kráčala po uličke, smutne hľadiac do zeme. Premýšľala, čo by sa stalo keby sa rozhodla utiecť. Asi nič. Možno by si to nikto nevšimol, že chýba práve ona. A zase na druhej strane, šanca, že si to nevšimnú, je veľmi malá. Nikdy nechcela povedať, že na ten pohreb pôjde, ale prítomnosť jej otca ju donútila povedať áno.

 

A tak teraz kráčala na cintorín a premýšľala, či je dobré ísť tam.

 

Zamyslená Hinata prišla k čiernej bráne vedúcej k cintorínu. Striasla sa. Všimla si skupinku ľudí, kráčajúcu hore kopcom, kúsok pred ňou. Nevedela presne určiť, kto všetko je v tej skupinke. Veľmi sa tým ale nezaoberala, pobrala sa pomaly za nimi. Niekde tam hore na kopci sa mal predsa konať pohreb a ona ho nechcela zmeškať.

 

Sľúbila to otcovi, nechcela ho sklamať. Nechcela, aby bol smutný preto sa ho snažila rozveseliť ešte pred pohrebom. Avšak nikdy sa jej to nepodarilo. Otec, dovtedy prísny a múdry, sa utiahol do kúta a nechal sa unášať melancholickou náladou ďaleko od ľudí, čo sa tak veľmi snažili mu pomôcť. Pre ňu bol smútok jej otca nepochopiteľný, a predsa sa ho nikdy nespýtala, prečo plače. V posledných dňoch to tak bolo stále a asi nemalo zmysel pýtať sa na to.

 

Vyšla hore kopcom. Konečne si všimla otca, zahaleného v čiernom plášti. Postavila sa k nemu a zahľadela sa do jeho temnej tváre. Pod očami mal kruhy a oči mal tmavé a záhadné.

Dosť sa zmenil.

Hinata to vedela a predsa sa zachovala ľahostajne. Teraz si uvedomila, že ju otec sleduje. Rýchlo sa zadívala iným smerom a sčervenala. Muselo to vyzerať hlúpo, keď tak na neho civela. Stále cítila na chrbte jeho pohľad. Striaslo ju. Bolo to nepríjemné vedieť, že sa na ňu pozerá. Ktovie, čo si asi myslí. Radšej sa zahľadela na vykopanú jamu , pri ktorej stáli.

 

“Tak tu končí všetko, čo sme si za celý život vybudovali. Tu. Toto miesto nám naháňa strach a predsa to nie je také strašné. Tak prečo sa toho toľko bojíme? Prečo sa bojíme, že nám zomrú všetci naši blízki?” pýtala sa sama seba v duchu.

 

Znova sa pozrela na otca. Hľadala v ňom oporu, no nevedela ju nájsť. Verila, tak veľmi verila, že keď príde to najhoršie, otec ju podrží.

Uprela pohľad do zeme. Bola čiernohnedá, zafarbená lúčmi slnka do oranžova. Prestávali ju zmáhať obavy, že sa neudrží.

“Veď to je normálne.” upokojovala sa v duchu. Nohou začala kopať do kamienkov, čo boli porozhadzované po zemi.

 

Prišli muži v čiernych rúchach. Hinata zdvihla hlavu a sledovala ako sa stavajú k truhlici, v ktorej bola uložená jej nebohá matka. Mala chuť kričať, plakať, znova kričať a zase plakať. Všetky tieto pocity sa však snažila v jednu chvíľu potlačiť. Z úst vyšiel vzlyk.

 

A tak to išlo ďalej. Nechcela dať najavo svoje city. Nechcela, aby ju niekto ľutoval. Mala toho dosť. Celý život ju ľutovali. Avšak nemohla to dlho zadržiavať. Vedela to. Počúvala tiché slová najvyššieho muža v čiernom, ale nevnímala ich. Po tvári sa jej kotúľali prvé slzy. A po nich boli ďalšie. Ktosi ju chytil za ruku. Strhla sa a otočila sa, nikto. Zahľadela sa teda do strán a zistila, že je to jej otec. Jej otec ju teraz chytil za ruku. Upokojoval ju pocit, že ju drží. Síce z neho bola cítiť nerozvážnosť a zmätok, ale stále zostával jej otcom.

 

“Bude to dobré.” prihovoril sa jej.

 

Neodpovedala. Bola zmätená. Snažil sa ju upokojiť, ale ona naďalej plakala. Bola to jej mama. Hovoriť o nej v minulom čase bolo pre Hinatu veľmi ťažké. Vždy cítila v hlave veľký zmätok. Stalo sa to všetko tak rýchlo. Ani si to neuvedomila.

 

Teraz sledovala skupinu mužov, ako berú truhlu a vkladajú ju do jamy, ktorá bola vykopaná hneď vedľa nej. Morila sa výčitkami, že si ju viac nevážila. Tvár mala mokrú od sĺz. Zreteľne počula otázku, ktorú sa spýtal najväčší muž v čiernom. Pýtal sa: “Chce sa niekto ešte rozlúčiť alebo niečo povedať?” Hinata sa pozrela na otca. Zdvihol pohľad od zeme a predstúpil pred všetkých. Nesnažil sa usmievať sa. Nesnažil sa o nič.

 

“Chcel by som povedať, že to bola úžasná žena…”nedokončil vetu. Zavzlykal a nadýchol sa. “…bola to tá najlepšia žena akú som kedy poznal. Vedela vychovať všetky naše deti a vždy sa vo všetko vedela vynájsť… nikdy som nechcel, aby zomrela… chcel som, aby žila a žila večne, ale nič nie je večné…” Už ďalej nemohol rozprávať. Do očí sa mu tlačili slzy. Nesnažil sa ich zastaviť. Skrátka sa rozplakal. Hinata k nemu ticho podišla.

“Otousan…to bude dobré… poď.” prihovorila sa k nemu ticho a chytila ho za ruku. Nebránil sa jej dotykom. Išiel s ňou a hľadel pritom do zeme. Viedla ho preč. Ďaleko od všetkých starostí a hlavne preč z tohto pohrebu. Rozhodla sa v okamihu, keď sa rozplakal.

 

Vedela, že sám žiť nemôže. Nedokázal by to. S jej pomocou áno. Zostane s ním a pomôže mu z toho. Prestane stále snívať a začne žiť realitou.

 

 

Toto je realita. Jej otec a ona.

Reklamy