CHESTER

 

Hľadím von oknom skrze žalúzie a uvažujem, čo by som tak mohol podniknúť dnešný večer. Pozorne sledujem decká behajúce s papierovými taštičkami od domu k domu, ako vyzváňajú a spievajú rôzne koledy. Občas uvažujem, ako tento zvyk vznikol a prečo vlastne vznikol. A aké boli jeho počiatky? Koho napadlo smerovať to na deti a na koledy? Bolo to tak vždy alebo to vznikalo postupne?

Zatrasiem prudko hlavou. Čo sa mi to melie hlavou? Už mi šibe. Potichu vydýchnem. Talinda odišla so svojimi kamarátkami na dovolenku. Lúčila sa so slovami, že jej budem chýbať, ale osobne som toho názoru, že hneď ako sa za ňou zavreli dvere, zabudla na to, že doma má nejakého chlapa, ktorý by prijal jej lásku. Hlavne teraz… všetci sú preč. Mike sa už nejaký čas neozval. Joe šiel do Japonska. Brad, Dave a Rob sa dohodli, že budú mať príjemný večer kdesi mimo L.A.

A ja? Bol som presvedčený o tom, že to všetko skutočne zvládnem sám. Dve deti a ešte si spraviť aj nejaký program pre seba. Zabavil som deti, kým som ich neunavil. Dravenovi ešte nemôžem dovoliť, aby behal po vonku, pred nedávnom vyležal zápal pľúc a nebol by som veľmi rád, ak by niečo chytil, preto naňho neustále dávam pozor. Hnevá ma, že ho ešte stále neprešiel ten hnusný kašeľ a uvažujem o tom, že by som s ním zašiel k lekárovi. Ale čo ak to nič nie je? Určite si potom o mne pomyslia, že som sa zbláznil a že robím zbytočnú paniku okolo seba, len aby som na seba upútal trochu pozornosti. Radšej ešte nejaký čas počkám, možno to časom prejde.

Pokojne hľadím na mojich dvoch chlapcov, ktorí spokojne spia vo svojich postieľkach. Tváre majú pokojné a sem-tam sa na nich mihne úsmev svedčiaci o ich pokojných a pekných snoch. No snáď by sa im nesnívala nočná mora, pri ktorej by sa usmievali. Načúvam ich tichému dychu a poslednýkrát sa uisťujem, že je všetko v poriadku. Tyler sa zamrví pod perinou. Srdce sa mi rozbúcha. Len sa nezobuď, prosím, nezobuď sa, stálo ma to veľa námahy, kým som ich upokojil. Boli strašne pobláznení všetkými tými príbehmi, ktoré som im rozprával o Halloweenskych tradíciách. Vždy ich rád straším, lenže potom je o to ťažšie uspávať ich. Boja sa, že by sa moje historky mohli stať skutočnosťou. Preto to vždy robím tak, že hodinku pred spaním ich upokojím, vykúpem, spoločne si umyjeme zúbky a porozprávam im rozprávku. Draven, aj napriek tomu, že už druhým rokom navštevuje základnú školu, si vždy veľmi rád vypočuje moje rozprávky, ktoré sprevádzame pesničkami. Decká sú po nich vyčerpané a občas a mi stane, že zaspia uprostred pesničky. Nenamietam.

Napäto pozorujem, ako sa Tyler pritisne o niečo viac k svojmu macíkovi a pevnejšie ho objíme. Spokojne sa pritom usmeje a zdá sa, že sa nezobudil. Spokojne sa usmejem a ešte raz skontrolujem Dravena a napokon vyjdem von z izby.

 

Keď sú deti bezpečne uložené a dvere izby zatvorené, vyberiem sa do obývačky, ktorá ja zahalená tmou. Usadím sa do môjho najobľúbenejšieho kresla, v ktorom občas hľadám útočisko pre svoje myšlienky a problémy, ktoré ma sužujú. V poslednom čase som však nemal čas venovať sa svojim myšlienkam, pretože neustále som mal niečo na práci. A, popravde, radšej sa venujem rozhovorom s Talindou alebo so spoločnosťou, ako svojim problémom. Veľmi rád odkladám svoje problémy, čo sa mi už neraz vypomstilo, ale občas si skrátka nedokážem pomôcť. Nemám chuť kaziť si dobrú náladu problémami, ktoré sa často vyriešia aj sami. Ale mnohé z nich nie. S tými, ktoré nie je to už potom horšie.

Zo spleti myšlienok my vytrhne zvonenie telefónu. Strhnem sa a rýchlo sa načahujem za telefónom a zdvíham ho bez toho, aby som sa pozrel na meno volajúceho – to v tom chaose akosi nestihnem.

“Áno, tu som, čo sa deje, horí?” vychrlím zo seba. Na moje prekvapenie sa na druhom konci ozve smiech. Chlapský… a ja ho poznám…. Mike. Srdce mi zaplesá. “Hej, to nebolo veľmi vtipné, premýšľal som.. to je rozum, volať mi takto neskoro večer..” Zdá sa, že moje slová naňho nemajú účinok, pretože sa smeje snáď ešte viac. Tak ja si počkám, kým sa upokojí.

“Prepáč, ale tvoja reakcia bola taká neočakávaná, až mi prišla vtipná. Konečne som našiel čas ti zavolať a ty sa ohlásiš takto, predstavoval som si to všelijako, ale nie takto, tomu ver,” ozve sa po pár minútach už upokojený Mike veselo.

“Že sa vôbec unúvaš mi volať a robiť mi také šoky,” vzdychnem otrávene a sčasti urazene. Nebola to zase až taká hrozná reakcia alebo áno?

“Neurážaj sa hneď, ja som to nemyslel zle. Ako sa inak máš? Predpokladám, že na Halloween s chalanmi chystáte nejakú oslavu.”

“Tak to sa pletieš… som sám doma, pred chvíľou som uložil decká spať a aktuálne sedím v kresle pri okne a premýšľam..”

“Stalo sa niečo?”

“Nie, len ste mi všetci niekam odišli a ja neviem, čo s časom. Ako sa darí u vás?”

“U nás je to úžasné, dnes doobeda sme boli v Bratislave nakúpiť tekvice, bolo to veľmi ťažké, ale Jossien brat nám veľmi pomohol, inak neviem, ako by sme sa dorozumeli a tak všetko zariaďoval väčšinou on a ja s Joss sme sa zabávali. Jossiena mama sa podujala robiť zvláštne jedlo, tekvicový prívarok, to si už videl niekedy? Vyzeralo to zvláštne, ale nechutilo to zle… po obede sme si pripravili naše tekvičky na vyrezávanie a spravili sme hotové umelecké diela, mám to aj odfotené, takže keď sa vrátim, všetko ti to poukazujem. Je to tu neuveriteľne krásne, týždeň pred Halloweenom sme strávili vo Vysokých Tatrách… a to ti poviem, to si ešte nevidel.. príroda v L.A. je oproti tomu nič. Je to tu skvelé..”

“Som rád, že si užívaš,” je také frustrujúce mať pochopenie pre jeho náladu, keď tam nie som s ním a neprežívam to isté, čo on. Ťažko sa mi počúvajú jeho zážitky, pretože si ich neviem ani len predstaviť. Na moje prekvapenie si uvedomujem, že mu asi trochu závidím. “.. prepáč Mike, ale celkom nechápem niektorým častiam tvojho rozprávania a.. celkovo, myslím, že by som tam musel byť, aby som to pochopil, nemám takú fantáziu, aby som si dokázal predstaviť, kde všade si bol a čo si zažil. S Talindou sme už dlho nikde neboli takže…”

“Kde je vlastne Talinda?”

“Šla na babskú jazdu, ako tomu oni hovoria. V skratke, nechala ma tu samého a ona si šla užívať,” pri svojich slovách sa musím uškrnúť.

“Neblázni, určite to tak nebolo myslené, ale musíš pochopiť aj Tal, aj ona je len človek a okrem toho, to ty si ten, čo je väčšinu času preč a ona trávi čas s deckami a o všetko sa stará, musí to byť občas strašné, skús si to predstaviť, ty to máš len raz za čas, no ona to má takmer stále.” Musím povedať, že má pravdu. Nikdy som sa nesnažil brať to takto, vedel som, že Tal trávi s deckami veľa času, viac než ja, lenže som si myslel, že je to samozrejmosť a ona sa mi na to nikdy nesťažovala. Vlastne, to ja som sa vždy sťažoval, že som z toho unavený.

“Máš pravdu,” vydýchnem, “ale čo mám robiť? Nemôžem ísť len tak preč a nechať deti samé doma a ja by som tak rád šiel niekam.. aspoň na chvíľu sa nadýchať čerstvého vzduchu..”

“Otvor si okno,” vyhŕkne zrazu a ja sa rozosmejem.

“Tak dík, zase si mi pomohol vyriešiť problém,” postavím sa a otvorím okno dokorán.

“Ak počujem správne, otvoril si okno, čo takto si ešte zapáliť? Budeš to mať taký domáci pobyt v prírode,” navrhne mi ešte.

“Dobre, to potom,” uložím sa zase do kresla a zhlboka sa nadýchnem. Netrvá to ani tak dlho a zacítim na pokožke chladný jesenný vzduch. Ale už len ten samotný chlad mi robí dobre. Zatvárim sa spokojne. “Hej.. počuj, čo ak sa mi nejaký upír alebo vlkolak vláme do domu, keď náhodou zaspím?” Rozhodne by to asi nebolo príjemné, uvažujem ďalej v duchu.

“Človeče! To ma nenapadlo, ale ber to pozitívne, aspoň už nebudeš v tom dome sám, ako sa mi tu sťažuješ.” Ľudia, tento Mike dokáže každú volovinu premeniť na žart. To je neuveriteľné. už to nevydržím a začnem sa smiať. Je obdivuhodné, ako mi za pár minút dokázal zdvihnúť náladu. A keď si predstavím, že pred pár mesiacmi som to bol ja, kto mu musel dvíhať náladu, je to na neuverenie. Veľmi sa zmenil a cítiť to aj z jeho slov. Rozhodnem sa zmeniť tému.

“A čo robí Joss?” spýtam sa, keď sa obaja upokojíme a v spojení nastane ticho.

“Hm, no ona je vo vedľajšej izbe s Leonom a majú psychologické sedenie. Leon sa mi zveril, že sa o ňu ešte stále bojí a to je vlastne aj dôvod, prečo ju stále nechce pustiť do L.A. Bojí sa, že by si niečo spravila. Ver mi, nechcel by si ju vidieť po tom pohrebe..” Áno, o tomto mi Mike už čosi písal vo svojich e-mailoch. Nebolo toho síce veľa, ale viem, že s Joss boli na pohrebe jej otca a že ona mala nejaké psychické problémy. Nikdy by som nebol povedal, že žena ako ona by sa mohla z niečoho len tak zložiť. Navonok síce vyzerá byť krehká a zraniteľná, no myslím, že som nebol ďaleko od pravdy, ak som si myslel, že je silná a odvážna. Však len odvážny človek sa po všetkých tých nehodách, čo sa mu stali, môže pozviechať znova na nohy a pokračovať ďalej. Škoda, že ju nepoznám lepšie.

“Určite bude v poriadku, je to silné dievča,” poviem povzbudivo, pretože vycítim, že jeho nálada akosi poklesla. Záleží mu na nej, to viem už dávnejšie. Netuším síce, kedy sa to stalo, ale momentálne na tom nezáleží. Viem, že by som jej mal ďakovať, pretože z veľkej časti kvôli nej sa Mike dal dohromady. Neviem, či by to dokázal len s mojou pomocou a s pomocou chlapcov.

“Áno, to je. Za pár týždňov by sme sa chceli vrátiť. Potom by sme mohli začať pripravovať všetko na nasledujúce turné, čo povieš?”

“To nie je zlý nápad, keďže sa to blíži čoraz viac a ešte sme stále nerozobrali všetky detaily. Zase to budeme robiť na poslednú chvíľu..”

“Ale nie, to určite nie,” zasmeje sa.

“Len aby…”

“Nestresuj, času máme ešte kopu a hneď, ako sa vrátim, sa dáme do prípravy toho všetkého.”

“Dóbre, dóbre…” zamyslene sledujem skupinky detí prezlečených za rôzne príšery, ako sa s veselým hurhajom premávajú po ulici. Zrazu mi však výhľad zatarasí auto, ktoré zastaví pred domom. Pre mojim domom. Hm, kto to môže byť? spýtam sa sám seba v duchu. Moja otázka nezostane dlho nezodpovedaná, keďže z auta vystúpi hotová Linkin Park delegácia. Všetci chalani zo skupiny, teda… bez Mika. To nie, čo je to?

“Čo sa deje, Chezz?” počujem Mikovu otázku.

“Tomuto… neuveríš…” vydýchnem potichu a mám také tušenie, že ma Mike nemusel počuť.

“CHESTER!” takže ma nepočul. “Si tam? Haló.. ozvi sa.. naozaj ťa prepadli?” Nemám chuť opakovať sa, sledujem chalanov, ako sa blížia k mojim dverám a srdce sa mi bláznivo rozbúcha. Takže na mňa nakoniec nikto z nich nezabudol. Ostré zvonenie zvončeka mi je dôkazom toho, že sa mi to len nesníva, avšak pre istotu sa ešte uštipnem.

“Bože, je to pravda…” zamrmlem.

“Chester, čo je? Čo je pravda? Čo to bolo? To bol váš zvonček? Chester? Si tam ešte? Ozvi sa…”

“Mike, budem končiť, prišla mi zábava..”

“Ty podlý klamár, ty si si určite najal prostitútky bezo mňa..” vyprskne do telefónu a ja vyprsknem do smiechu. “Ty podliak jeden, neželaj si ma, keď prídem do L.A.”

“Nemáš náhodou Joss?” spýtam sa priškrtene, pretože bojujem so smiechom.

“A …. a…. sakra…”

“Netrep somariny, žiadne prostitútky tu nemám, prišli chlapci a ideme sa asi trochu baviť,” vysvetlím mu skôr, než dostane nejaký ďalší bláznivý nápad.

“Veď si hovoril, že každý z nich má už svoj program, nie? Preto si bol na začiatku hovoru taký deprimovaný a na nič, nie? Klamal si mi? Vedel si o tom, že prídu?”

“Mike, ak by som o tom vedel, asi by som teraz nebol prekvapený, nemyslíš?” postavím sa a bežím chlapcom otvoriť, pretože si uvedomím, že ešte stále čakajú predo dvermi. Ja hlupák, nechávam ich tam ešte čakať, keď ma prišli takto prekvapiť. “Počuj, čoskoro sa ti ozvem, musím ich privítať, dobre?”

“Máš pravdu, tak si to uži, zaslúžiš si to, príjemný večer a dobrú noc,” jeho slová ma zahrejú a musím sa pri nich usmiať.

“Maj sa, Mike..” rozlúčim sa a vypnem hovor akurát vo chvíli, keď sa mi podarí odomknúť a otvoriť dvere.

“Ahój.. snáď si si nemyslel, že by sme na teba skutočne zabudli v takýto pekný strašidelný večer, dokonca sme si pripravili aj pekný program priamo k tebe domov, aby si nemusel mať starosti s tým, čo s deťmi a kto ich postráááži.. postrážime ich všetci spoločne, však chlapci?” počúvam, čo mi to Robert hovorí a len sa usmievam.

“Dobre chlapci, poďte dnu, nebudete postávať predsa vonku, keď ste prišli ku mne na návštevu..”

 

Pohľad mi padne na nástenné digitálne hodinky. Pred pár minútami odbila pol noc, no my sa stále nemáme k tomu, aby sme sa uložili spať. Mysle máme trochu otupené alkoholom a sledujeme televízne noviny bez zvuku. Vypli sme ho, aby sme mohli dabovať moderátorov. Je to jedna z našich obľúbených činností, ktorými sa zabávame na takýchto spoločných akciách.

“A teraz si, vážení, ukážeme najnovšie spravodajské správy zo zahraničia.. počuli ste už o tom, že Britská kráľovná dnes behala po Parížskom námestí nahá a vyhlasovala, že je bezdomovec? To by sa vám páčilo, fotky sa nám žiaľ nepodarilo zabezpečiť, avšak tento incident pôsobil na Parížsku verejnosť veľmi pohoršujúco a mnohí sa domnievajú, že britská kráľovná sa pre svoje nevhodné správanie dostane pred súd.” Brad veľmi rád napodobňuje moderátorky, tvrdí, že moderátori sú nudní. Preto nikoho neprekvapí, keď si na dnešný večer vzal na mušku blond moderátorku, ktorej hlas síce nepočujeme, no on sa nám postará o to, aby sme si vedeli predstaviť, ako by to asi vyzeralo, keby sme mali zapnutý zvuk. Chvíľu sledujeme správy, ktoré bežia absolútne bez zvuku a mnohí z nás uvažujú, ako by sme tieto scény mohli okomentovať.

“Fajn, s týmto končíme, čo takto si dať niečo iné?” napadne ma zrazu. “Nejaký horor s pukancami alebo dobrú komédiu?”

“Komédia by bola lepšia, po hororoch nemôžem spať..” zapiští Rob.

“A čo si malé dieťa?”

“Bojím sa ťa..” zatvári sa vydesene.

“A cumlík nechceš?”

“Dám si cukrík, ďakujem..”

“Ani jedno doma nemáme, ale môžeš Tylerovi zobrať jeho macíka, on ti ho určite požičia.”

“A čo ak ožije a zožerie ma?”

“Tak pozrieme si ten horor?” preruší konverzáciu inteligentov Joe. Schmatnem vankúš a hodím ho doňho so slovami: “Kušuj..”

“No vážne! Čo ak ma zožerie?” nedá sa Rob.

“Teba nezožerie, smrdíš.. natri sa Niveou..”

“To od teba nebolo veľmi pekné..” zatvári sa urazene.

“To by stačilo, čo si teda pozrieme?” spýta sa vážne Brad a ja sa znova upokojím a zatvárim sa normálne.

“Hm, no navrhoval by som tú komédiu, keďže tu máme jedincov, ktorí sa boja..” vyhnem sa Robovmu rýchlemu zásahu a uchechtnem sa: “Netrafil si sa..” avšak.. “..au..”.. prišlo to odinakadiaľ. Začnem sa otáčať, aby som zistil, kto mi to spravil. “Kto to bol?”

“Ja..” ozve sa Dave.

“A tebe som zase čo spravil?”

“Ja neviem, nebavilo ma počúvať tie divné reči, potreboval som niekomu streliť, aby ste sa upokojili,” mávne rukou.

“Aha..” vzdychnem bezmocne a dám sa do vstávania, aby som vybral nejaký film. Väčšinou je jedno, čo pozeráme, pretože polovicu filmu aj tak nesledujeme a keď konečne začneme dávať trochu pozor na to, čo ide v televízii, tak nám akosi uniká podstata celého filmu a potom nasleduje väčšinou nejaký idylický alebo smutný koniec.

Napokon sa rozhodnem pre film Parfum: Príbeh vraha. Tento film som už videl a tuším je o tom aj nejaká knižka, ale tú som žiaľ nečítal. Vždy si radšej pozriem film, na knižky väčšinou nemám čas a vo voľnom čase nebudem riskovať, že ma rozbolí hlava z čítania kníh. Pri telke mi je skrátka lepšie.

 

Pomaly sa preberám. Trhnem sebou, aby som sa povystieral. Všetko ma bolí a pri každom pohybe mám pocit, že ma roztrhne od bolesti. V hlave mi duní, ako by mi po nej skákalo milión opíc a netuším, prečo ležím na zemi.

Opatrne sa dám do sedu a rozhliadnem sa. Som doma, to je v poriadku. Podľa všetkého sa nachádzam v obývačke. Na gauči spí Joe, z jednej mojej strany Rob, kdesi pri skrini Brad s Davidom. Len matne si spomínam na to, čo sme vystrájali a je to skutočne zvláštny pocit. Je to zvláštne nevedieť si spomenúť na to, čo sa dialo.

“Oci?” začujem od dverí Dravenom hlások. Och nie, nechcel som, aby to tu videl takto, zúfam v duchu a dám sa do vstávania. Prikročím k nemu a drepnem si na jeho úroveň. “Ahoj, miláčik,” usmejem sa naňho. Síce sa necítim na úsmev, ale nemôžem sa ani mračiť.

“Čo je to, ocko?” prečo tvoji kamaráti nespia v postieľkach, ale na zemi? A prečo je tu taký neporiadok? Kedy príde mamička?” prst jeho ruky zamieri do nosovej dierky, no ja zasiahnem skôr, než dosiahne cieľ a zabránim mu v tom, aby skončil tam, kde mal namierené.

“Draven, koľkokrát som ti už hovoril, aby si sa nešpáral v nose, nerobí sa to. Moji kamaráti za mnou prišli, aby sme sa trochu porozprávali a spravili si spoločný večer a nebolo dosť miesta, tak nocovali na zemi.. mamička príde za pár dní, kde je Tyler?”

“Tyler ešte spí..” odpovie.

“Dáš si čajík s chlebíkom? A čo povieš na to, že by sme pripravili všetkým dobré raňajky?” spýtam sa ho. Naradostene sa usmeje a ja som rád, že sa ma už na nič nepýta.

 

“Fuh, to bola noc, o čom bol vlastne ten film?” spýta sa Joe, keď už všetci sedíme pri stole a raňajkujeme. Kým sme s Dravenom pripravovali raňajky, všetci sa zobudili. Potom som sa s deckami šiel prezliekať a umývať a zasadli sme si k spoločným raňajkám a tak sedíme a debatujeme pri stole.

“No, myslím, že o nejakom vrahovi, ale nie som si celkom istý,” prehovorí Rob a spýtavo sa pozrie na mňa. Ja som film vyberal, ja by som mal vedieť, o čom bol. Asi tak to bolo myslené.

“O vrahovi, o vrahovi,” pritakám a prežúvam kúsok chlebu. Zapijem to kávou. Tú potrebujem ako soľ, inak neviem, ako to dnes zvládnem. “Chlapci, zostanete tu dnes zo mnou cez deň? Potrebujem to tu dať trochu do poriadku a nechcem na to zostať sám.”

“Jasné, nie je problém..” povedia takmer zborovo. Poteším sa, pretože chlapci ich majú všetkých radi a vždy sa skvelo bavia a ja sa tak môžem venovať aj iným veciam, než len im. Teda dnes môžem zbehnúť aj na nákup a dať veci prať. Zatvárim sa spokojne.

“Ocko? A čo budeme dnes robiť?” ozve sa Tyler.

“Spýtaj sa uja Joa alebo Roba..” presmeruje ho.

“Budeme sa hrať so žabičkami..” povie Joe a ja sa musím usmiať. O deti bude dobre postarané. Talinda bude pozerať, keď sa vráti domov.

 

8. kapitola                                                      10. kapitola

Reklamy