79ed2e38aa_94395701_o2

 

Prológ

 

„Tereza!“ počujem sa kričať, no mám pocit, že to, čo sa mi odohráva priamo pred očami je len útržok zlého sna, ktorý sa skončí tak rýchlo, ako sa začal. Vzdialene vnímam škripot bŕzd auta a cítim, ako mnou trhne, keď začujem dutý náraz tela o kapotu auta a čísi výkrik. Je tam moja dcéra! Kričí moje vnútro. Svet sa so mnou zatočí a len-len, že nespadnem.

Pomaly začínam vnímať to, čo sa deje naokolo mňa a spamätávam sa z prvotného šoku. Rozbehnem sa pomedzi zábranu áut, ktorá sa vytvorila na ceste. Dobehnem k telu ležiacemu na zemi. Podlomia sa mi kolená. Nijako nebránim pádu. „Terka…Terezka, prosím ťa, preber sa… komunikuj…“ vlastný hlas mi znie cudzo a vzdialene. Roztrasenými rukami ju chytám za jej teplú rúčku a tískam jej ju. Bože, daj, aby to nebola skutočnosť, Bože, daj, aby som sa prebudila, toto je len sen… je to len sen…

„Mr.. mrzí ma to, ne… nemohol… nestihol som zareagovať…. vbehla na cestu tak… náhle…“ začujem neistý hlas za sebou.

„Terezka…. Terezka…“ opakujem ako v tranze.

„Zavolám pomoc,“ povie a uvedomím si, že je z toho zjavne podobne v šoku ako ja. Nie som schopná čosi mu povedať. A ani nie som schopná čokoľvek cítiť, ani len smútok. Som skrátka v šoku. Chvejem sa na celkom tele neschopná sa pozviechať. Palec priložím dcérke na zápästie v nádeji, že nahmatám nejaký pulz. Chvíľu sa nič nedeje, no potom zacítim jemné bubnovanie. Potichu vydýchnem. Síce slabé, ale myslím, že žije. Moja nádej vzrastie.

 

Kapitoly

 

1. kapitola

2. kapitola

3. kapitola

4. kapitola

5. kapitola

6. kapitola

7. kapitola

8. kapitola

9. kapitola

10. kapitola